Nové výzvy

O zdravom vývine morských živočíchov
     Bol piatok večer a všetko nasvedčovalo tomu, že nasledujúci víkend bude opäť v štýle pomalého sociálneho a kultúrneho umierania. Áno, áno... v tomto meste je nespočetné množstvo príležitostí, zábavy aj spôsobov ako stráviť celý víkend bez toho, aby sa človek nudil čo len na chvíľu: kiná, múzeá, pamiatky, športy, parky, knižnice, tanečné kluby, čokoľvek. Lenže čo z toho, keď je človek sám? Niekedy človeku naozaj prospeje byť samému. Ísť len tak sám do kina alebo si zaplávať, prejsť sa v parku. Sme tu v tých našich mestách poukladaní vedľa seba ako sardinky a namiesto olivového oleja sme naložení v poriadnom mestskom hluku. Naše kosti mäknú a aj šupiny už nemajú tú prirodzenú farbu. Vtedy je najlepšie vyplávať na šíre more, do otvoreného priestoru, kde sa dá skutočne plávať, popreťahovať kosti, vyblázniť sa, byť sám zo sebou.
     No tie naše konzervičky potrebujeme, sme bez seba stratení. Ten dotyk s ďalšími rybami nám často prekáža, no životne ho potrebujeme. Sťažujeme si na málo priestoru, avšak no zároveň nám je jasné, že malé sardinky na šírom mori neprežijú, že sa potrebujú navzájom.
A tak som v piatok večer márne hľadal tie sardinky. Všetky zaliezli do svojich úkrytov, aby 1) písali diplomovky 2) liečili svoje chrípky 3) z čistého nezáujmu. Život v Reims ma naučil, že čo si neuchmatnem to nemám (zábavné, že tento živočíšny princíp som pochopil v civilizovanom meste). Minul som svojich posledných pár centov na karte a obvolal svojich známych a kamarátov, lenže bez výsledku. Ak boli slušnejší, odmietli ma s prísľubom, že mi zavolajú neskôr (prosím, len si nenamýšľajme, že by to naozaj spravili!) a v horšom prípade ma nechali viac krát vypočuť si ich príjemné hlasy v odkazovači.


Na značke naozaj nezáleží
     Predstava samoty však bola odstrašujúcejšia a mňa napadla beznádejná myšlienka. Pri ceste vlakom z jedného malého historického mestečka do Remeša som na chvíľku zazrel budovu s veľkým billboardom, na ktorom bol nápis „Gospel Centre“. Bolo to už dávno a myšlienku na to, že by som sa tam šiel pozrieť som zavrhol, keďže ten názov mohol znamenať všetko: od Jehovistov až po školu hudobného gospelu. Bol však osudný piatok večer a beznádejné situácie si vyžadovali beznádejné riešenia. To miesto som skutočne našiel, bol som však mierne zaskočený. Tá budova sa nachádza vo vykričanej štvrti a to ma nenapĺňalo práve istotou, že nájdem kresťanov. Dorazil som na miesto a moje pochybnosti sa len zväčšovali. Vysvietený klub, červený koberec, horiace fakle po celom obvode mi pripomínali známy nočný erotický klub Celentano v centre Trenčína, o ktorom raz povedal jeden už zosnulý kňaz, že tam pracovala aj jeho farníčka, ale len ako upratovačka, lebo bola príliš škaredá. Túžobne som hľadal nejaký záchytný bod (aspoň kríž), ale zbytočne. Pred dverami stáli mladší ľudia a rozprávali sa. Stál som opodiaľ a vo svojom vnútri riešil dilemu dňa: odídem a príde „radšej inokedy“ alebo to risknem a popýtam sa tých ľudí, či je toto nejaké mládežnícke kresťanské stredisko. Ak to bude skutočne podnik s pokrivenou povesťou, tak utŕžim riadnu hanbu (asi ako sa opýtať v centre Brna, kde je Moulin Rouge). Platí však veta: Radšej sa sprosto opýtať ako ostať sprostý. Oplatilo sa to aj tento krát. V priebehu niekoľkých minút som si podával ruku s milým asi 20 – ročným Francúzom, ktorý ma ani neobťažoval s francúzštinou a hneď na mňa začal hovoriť anglicky bez toho, aby som ho o to vôbec poprosil (niečo nevídané na francúzske pomery!). Mňa – Východoeurópana z konzervatívneho Slovenska ešte stále napĺňalo nedôverou to netradičné miesto a excentrickí mladí ľudia. Bol som však uistený, že som na správnom mieste. Ešte chvíľočku to trvalo a skutočne som pookrial a uvedomil som si, že sa nachádzam medzi kresťanmi – medzi svojimi. Práve v ten večer tam bol koncert: reggae kapelka to čoskoro rozbalila a ja som mal zrazu pred sebou obraz spievajúceho frontmana kapely, ktorý to s reggae myslel naozaj vážne, po jeho boku sa vlnil asi 2 metrový africký šuhaj, ktorý to s reggae myslel ešte vážnejšie. Hrali skvelo. Ľutujem, že som bol žgrloš a nekúpil ich CD.


Už len 22 dní
     Sme ešte tak ďaleko. Vo Francúzsku riešia problém, ako atraktívne zaujať ľudí v meste, ako ich prilákať do kresťanského prostredia. Neboja sa experimentov a nových prístupov. Na Slovensku riešime, či kapela počas omše môže alebo nemôže hrať vedľa oltára alebo či by speváčky počas chvál mali alebo nemali nosiť sukne. Je to riadny kontrast a asi by sme zbytočne žiarlivo hľadeli na Západ. Skôr by padla vhod otázka, či má zmysel bojovať hlúpe žabomyšie vojny v našich farnostiach a cirkvách. Konzumná spoločnosť sa čoskoro naplno prejaví aj v postkomunistickej krajine akou je Slovensko a fenomén nadbytku zasiahne budúcu generáciu. A pre ňu nebude kresťanstvo už ničím výnimočným – iba jednými z nespočetného množstva spoločenských trendov. Kresťanstvo už nebude mainstream a ani chodiť do kostola nebude normálne a samozrejmé. Bude potom pre nás dôležitá nezložená šiltovka pri modlitbe?