Nové výzvy

O zdravom vývine morských živočíchov
     Bol piatok večer a všetko nasvedčovalo tomu, že nasledujúci víkend bude opäť v štýle pomalého sociálneho a kultúrneho umierania. Áno, áno... v tomto meste je nespočetné množstvo príležitostí, zábavy aj spôsobov ako stráviť celý víkend bez toho, aby sa človek nudil čo len na chvíľu: kiná, múzeá, pamiatky, športy, parky, knižnice, tanečné kluby, čokoľvek. Lenže čo z toho, keď je človek sám? Niekedy človeku naozaj prospeje byť samému. Ísť len tak sám do kina alebo si zaplávať, prejsť sa v parku. Sme tu v tých našich mestách poukladaní vedľa seba ako sardinky a namiesto olivového oleja sme naložení v poriadnom mestskom hluku. Naše kosti mäknú a aj šupiny už nemajú tú prirodzenú farbu. Vtedy je najlepšie vyplávať na šíre more, do otvoreného priestoru, kde sa dá skutočne plávať, popreťahovať kosti, vyblázniť sa, byť sám zo sebou.
     No tie naše konzervičky potrebujeme, sme bez seba stratení. Ten dotyk s ďalšími rybami nám často prekáža, no životne ho potrebujeme. Sťažujeme si na málo priestoru, avšak no zároveň nám je jasné, že malé sardinky na šírom mori neprežijú, že sa potrebujú navzájom.
A tak som v piatok večer márne hľadal tie sardinky. Všetky zaliezli do svojich úkrytov, aby 1) písali diplomovky 2) liečili svoje chrípky 3) z čistého nezáujmu. Život v Reims ma naučil, že čo si neuchmatnem to nemám (zábavné, že tento živočíšny princíp som pochopil v civilizovanom meste). Minul som svojich posledných pár centov na karte a obvolal svojich známych a kamarátov, lenže bez výsledku. Ak boli slušnejší, odmietli ma s prísľubom, že mi zavolajú neskôr (prosím, len si nenamýšľajme, že by to naozaj spravili!) a v horšom prípade ma nechali viac krát vypočuť si ich príjemné hlasy v odkazovači.


Na značke naozaj nezáleží
     Predstava samoty však bola odstrašujúcejšia a mňa napadla beznádejná myšlienka. Pri ceste vlakom z jedného malého historického mestečka do Remeša som na chvíľku zazrel budovu s veľkým billboardom, na ktorom bol nápis „Gospel Centre“. Bolo to už dávno a myšlienku na to, že by som sa tam šiel pozrieť som zavrhol, keďže ten názov mohol znamenať všetko: od Jehovistov až po školu hudobného gospelu. Bol však osudný piatok večer a beznádejné situácie si vyžadovali beznádejné riešenia. To miesto som skutočne našiel, bol som však mierne zaskočený. Tá budova sa nachádza vo vykričanej štvrti a to ma nenapĺňalo práve istotou, že nájdem kresťanov. Dorazil som na miesto a moje pochybnosti sa len zväčšovali. Vysvietený klub, červený koberec, horiace fakle po celom obvode mi pripomínali známy nočný erotický klub Celentano v centre Trenčína, o ktorom raz povedal jeden už zosnulý kňaz, že tam pracovala aj jeho farníčka, ale len ako upratovačka, lebo bola príliš škaredá. Túžobne som hľadal nejaký záchytný bod (aspoň kríž), ale zbytočne. Pred dverami stáli mladší ľudia a rozprávali sa. Stál som opodiaľ a vo svojom vnútri riešil dilemu dňa: odídem a príde „radšej inokedy“ alebo to risknem a popýtam sa tých ľudí, či je toto nejaké mládežnícke kresťanské stredisko. Ak to bude skutočne podnik s pokrivenou povesťou, tak utŕžim riadnu hanbu (asi ako sa opýtať v centre Brna, kde je Moulin Rouge). Platí však veta: Radšej sa sprosto opýtať ako ostať sprostý. Oplatilo sa to aj tento krát. V priebehu niekoľkých minút som si podával ruku s milým asi 20 – ročným Francúzom, ktorý ma ani neobťažoval s francúzštinou a hneď na mňa začal hovoriť anglicky bez toho, aby som ho o to vôbec poprosil (niečo nevídané na francúzske pomery!). Mňa – Východoeurópana z konzervatívneho Slovenska ešte stále napĺňalo nedôverou to netradičné miesto a excentrickí mladí ľudia. Bol som však uistený, že som na správnom mieste. Ešte chvíľočku to trvalo a skutočne som pookrial a uvedomil som si, že sa nachádzam medzi kresťanmi – medzi svojimi. Práve v ten večer tam bol koncert: reggae kapelka to čoskoro rozbalila a ja som mal zrazu pred sebou obraz spievajúceho frontmana kapely, ktorý to s reggae myslel naozaj vážne, po jeho boku sa vlnil asi 2 metrový africký šuhaj, ktorý to s reggae myslel ešte vážnejšie. Hrali skvelo. Ľutujem, že som bol žgrloš a nekúpil ich CD.


Už len 22 dní
     Sme ešte tak ďaleko. Vo Francúzsku riešia problém, ako atraktívne zaujať ľudí v meste, ako ich prilákať do kresťanského prostredia. Neboja sa experimentov a nových prístupov. Na Slovensku riešime, či kapela počas omše môže alebo nemôže hrať vedľa oltára alebo či by speváčky počas chvál mali alebo nemali nosiť sukne. Je to riadny kontrast a asi by sme zbytočne žiarlivo hľadeli na Západ. Skôr by padla vhod otázka, či má zmysel bojovať hlúpe žabomyšie vojny v našich farnostiach a cirkvách. Konzumná spoločnosť sa čoskoro naplno prejaví aj v postkomunistickej krajine akou je Slovensko a fenomén nadbytku zasiahne budúcu generáciu. A pre ňu nebude kresťanstvo už ničím výnimočným – iba jednými z nespočetného množstva spoločenských trendov. Kresťanstvo už nebude mainstream a ani chodiť do kostola nebude normálne a samozrejmé. Bude potom pre nás dôležitá nezložená šiltovka pri modlitbe?

O jari a iných ľudských radostiach

     Posledné mračná sa popretrhali a v chladnom Remeši sa ukázala jar. Nebol to triumfálny príchod, pretože už o niekoľko dní sa opäť vrátil dážď a dotieravá zima. No život sa tu akosi rozbehol, nehľadiac na to, že teplomer ešte stále ukazuje málo. Slnko svieti čoraz viac a nám teplomilnejším pomáha vytvárať ilúziu, že zima je už nadobro preč. Mesto sa prebúdza: bezdomovci (inak veľmi solventní, zväčša v dobrých jeansoch a značkových teniskách, sa ani zďaleka nepodobajú na nomádske typy aké možno stretnúť u nás) si už zarezervovali svoje fleky; underground vyšiel zo svojich teplých pivníc a spestruje kolorit ulíc jazykom, zjavom a aktivitami; ázijskí turisti vstúpili do mesta so svojimi vždy pripravenými foťáčikmi ako prvé lastovičky. Všade rozvoniavajú gofry a orientálne jedlá, reštaurácie a kaviarne otvorili svoje lenté terasy a Francúzi ich intuitívne zaplnili. Pohľad na malú kaviareň, kde pri šálke kávy vášnivo diskutuje skupinka starších pánov je takmer ikona. Netreba sa ani viac zamýšľať nad tým, o čom hovoria. Blížia sa prezidentské voľby a spoločnosť je posadnutá kanditátmi. Francúzi sú vo všeobecnosti ľudia politickí. Ak sa hovorí, že spoločnosť na Slovensku sa v rokoch 1996-1998 spolitizovala, tak je to ešte nič oproti tomu, koľko sa venujú politike ľudia vo Francúzsku. O politike rozprávajú všetci: mladí, starí, vzdelaní a aj tí, čo vzdelanie nemajú, liberáli aj konzervatívci, veriaci aj neveriaci. O politike sa rozpráva všade: v autobusoch, v reštauráciach, v parkoch, v školách, obchodoch. Myslím, že ak Francúz nemá o čom hovoriť, tak nezačne tradične o počasí, ale o politike. Finálový futbalový zápas francúzskej reprezentácie pozeralo asi 10 miliónov Francúzov. Keď sa pred dvoma týždňami na televíznych obrazovkách objavili v diskusnej relácií prezidentskí kandidáti, sedel doma pri telke taký istý počet ľudí.

     „Lot of work and no fun make Jack a dull boy“, hovorieval môj profesor na strednej škole. Francúzi to tiež vedia a čo sa týka voľného času, tak možností, ako ho využiť je veľa. V piatok popoludní som si pustil rádio a či mi to uveríte alebo nie, tak celé popoludnie bolo venované oznamom o tom, kde aký koncert bude, aká je teraz práve otvorená expozícia, aké športové aktivity sú k dispozicií tento víkend, kde možno zájsť s rodinou. A pritom to bolo len lokálne rádio, ktoré vysiela pre Remeš a blízke okolie. Skutočne: ak človek veľa pracuje cez týždeň, tak cez víkend mu mesto ponúka neuveriteľné množstvo príležitostí: hudba, šport, cestovanie... A dobrá správa pre východoeurópskych študentov: väčšina podujatí je pre nás zadarmo.

     „Tu v Remeši je jeden slovenský hokejista“ - prekvapujúca veta, ktorú mi povedali moji kamaráti. Nemohol som sa nespýtať „A čo tu robí?“. Asi by som tomu neuveril, ale je to tak. V Remeši hrá profesionálny hokej 5 slovenských hráčov. Francúzko nepatrí medzi svetovú hokejovú elitu (na majstrovstvách sveta hrá „B“ kategóriu) a pravdu povediac ani nepoznám nejakého francúzskeho hokejistu v NHL. Napriek tomu chlapci zarábajú slušné peniaze a darí sa im tu natoľko, že sa sem presťahovali aj so svojimi rodinami. Je to paradox: keď som sa pripravoval na štúdium do Remeša, myslel som si, že tu budem jediný Slovák široko-ďaleko a že tu stretnem tak akurát nejakého Poliaka (lebo Poliaci a Číňania sú všade). Teraz zisťujem, že v Remeši žije asi 15 – 20 Slovákov. Otrepané klišé platí – svet je malý.

One month later

Najvyšší čas učiť sa!
     To si povedia mnohí z nás, najmä keď sa blíži povestné skúškové obdobie, ktoré vždy v sebe skrýva nenapodobiteľnú príchuť chladných študijných nocí, stresu a adrenalínu v daný deň D. Je však začiatok marca, v privátoch a na internátoch vládne pokojná atmosféra aktivít, ktoré nemajú so školou absolútne nič spoločné. Tú vetu som si povedal po tom, ako som dva týždne vymetal všetky možné aj nemožné úrady. Všetky formality som už mal za sebou (Samozrejme, že iba zdanlivo. Platí pravidlo: navštíviš jeden úrad – pošlú ťa na ďalšie dva; alebo: vyplníš dva formuláre – podajú ti ešte dva). Toto je jedna z vecí, na ktoré by všetci záujemcovia o štúdium cez Socrates/Erasmus mali dostať školenie. Je to možno tým, že univerzita v Reims prvý krát otvorila svoje brány pre študentov Slovenska a preto nemáme veľké skúsenosti s tým, ako to tu chodí. No svojim byrokratickým očistcom si musí prejsť každý. Čo bolo – to bolo: ja som mohol spraviť tradičnú čiaru a vrhnúť sa na to, kvôli čomu som sem prišiel.

Hurá do školy
Zvolil som si štyri predmety. Nie je to žiadna výhra – ja viem. Taký „preplnený“ rozvrh majú akurát tak študenti jednoodborového externého štúdia estetiky (vo všetkej úcte k ich znalostiam). Som však vo Francúzsku, kde vyučujúcim jazykom je francúzština a kvalita vyučovania je na trochu inej úrovni.
     Areál univerzity je skutočný campus – miesto, kde možno nájsť auly, učebne, knižnice, reštaurácie, kaviarne, krčmy, ihriská, bazény. Ak tam raz študent príde, nemusí odtiaľ vyjsť celý deň – mesto v meste. Budovy univerzity nie sú najnovšie – na mnohých miestach pôsobia ošúchane, staro, ako spred 30 rokov. Ale v kombinácii s tou modernou technológiou to vytvára celkom zaujímavý image. Moja fakulta sa nachádza spolu s filozofickou fakultou v jednom z dvoch campusov, ktoré tu v Reims sú.
     Mimochodom: Francúzi majú na všetko skratky alebo skrátené slová. Niekedy to treba skúmať, lebo to má logiku a stačí sa len trochu zamyslieť. Tak napríklad: bibliothéque (knižnica) – B.U., faculté (fakulta) – fac, semestre (semester) – sem, toaletný papier – P.Q... dokonca majú aj skratku pre bezdomovca a bežne ju používajú S.D.F (Sans Domicile Fix – bez trvalého bydliska). Občas tak vznikajú zábavné situácie, ktoré si domáci vôbec neuvedomujú. Napríklad, keď je na informačnom panely mestskej hromadnej dopravy napísané Fac de Science. Keby to niekto prečítal po anglicky, asi by bol pohoršený.
     Jedna vyučovacia hodina trvá štandardne 180 minút – 3 hodiny. Profesor si obyčajne stanový jednu alebo dve krátke prestávočky, ktoré sú chvíľkovým vyslobodením pred kvantom informácií, ktoré sa na nás valia. Človek, ktorý sedí za katedrou alebo stojí za rečníckym pultíkom v aule, zvyčajne slovami nešetrí. Ešte ani raz som nemal pocit, že by vyučovanie odflákol, že by sa nepripravil. Ešte ani raz sa nestalo, že by meškal alebo, že by odišiel z hodiny skôr, kvôli nejakým bližšie nedefinovaným „neodkladným záležitostiam“ (to je zaužívaná prax na mojej slovenskej fakulte, možno to poznáte v inom znení). Všetci tí nádejní právnici sú veľmi poctiví v písaní poznámok. Niekedy to vyzerá ako na základnej škole. Berú to však vážne.
Ak by predsa len niekomu nestačili informácie z prednášky, je tu ešte knižnica. Ale pozor: netreba si to mýliť s našimi socialistickými skladmi starých a použitých kníh. Oni tu budovu vlastne volajú mediatheque a je to miesto, kde možno získať všetky poznatky všetkými spôsobmi. Keď som prvý krát vstúpil do tej veľkej presklenej budovy, bol som ohromený. Dvojposchodový presvetlený priestranný pavilón je po svojich obvodoch naplnený policami s knihami. V strede sa nachádza veľké množstvo počítačov. Všade sú nejaké kútiky, kde je možné zašiť sa, študovať až do zblbnutia. Toto miesto priam motivuje k tomu, aby tam človek strávil celý deň a učil sa, učil sa, učil sa. Postupne som objavoval nové a nové výhody tohto miesta. Potrebujete sa učiť v skupine a nevyrušovať pri tom ostatných? Nech sa páči: na druhom poschodí sa nachádzajú odhlučnené mini-učebne pre štúdium-chtivých nadšencov. Chcete mať prehľad o najčerstvejších udalostiach zo sveta? Stačí navštíviť miestnosť, kde vám zadarmo poskytnú noviny, časopisy z celého sveta. Môžete si tam dokonca zapnúť telku alebo rádio a sledovať. Nikde nechýbajú počítače. Potrebujete tlačiť, skenovať, fotiť? Nie, už netreba chodiť z jedného konca mesta na druhý, vláčiť zo sebou tonu kníh na prefotenie a popritom sa modliť, aby som stihol otváracie hodiny knižnice. Tu je všetko na jednom mieste. Jedným slovom povedané: vyjdime v ústrety študentovi. Také jednoduché.

Anglický babylon
     Chodím tu aj na angličtinu (kredity treba zbierať všade, kde sa dá). Tento kurz nenavštevuje veľa študentov– je nás tak 6-7. Vždy sa teším na štvrtok popoludní, pretože to je jediná časť týždňa, kde mám čo povedať (a dokonca plynule). Chodím tam rád aj preto, lebo sledovať Francúzov, ako sa z celej sily snažia potlačiť svoj francúzsky akcent a hovoriť ako „rodení“ Briti, ma vždy dostáva do kolien. O Slovanoch sa hovorí, že učenie cudzích jazykov im ide ľahko (ó, ako sa len na to spolieham!), no o obyvateľoch Francúzska sa to asi nebude dať povedať. Moji spolužiaci sa učia angličtinu 8-9 rokov, denne sa s ňou stretávajú, každoročne navštevujú anglicky hovoriacu krajinu, no napriek všetkým týmto faktom hovoria po anglicky asi ako najtuhší Maďar z južného Slovenska po slovensky (a niekedy ešte horšie). Ten prekrásny francúzsky romantický prízvuk je asi ich prekliatím.
     Takže žiarim aspoň niekde, moje ego nie je úplne zadupané do zeme. Vyučujúca profesorka (veľmi milá pani so španielskymi koreňmi) sa venuje angličtine celý svoj život a je to aj počuť, aj keď v slabých chvíľkach sa nezaprie ani ona. Krušné chvíle prichádzajú, keď máme za úlohu zdanlivo jednoduchý preklad. Pre mňa to však znamená dvojnásobný preklad: z francúzštiny do slovenčiny a potom do angličtiny. Tam, kde si výslovnosťou ustatí domáci študenti oddýchnu, začína pre mňa ten pravý lingvistický boj. A boj sa nekončí, ani keď je vysvetľovaná gramatika – samozrejme v domácom jazyku. Občas som taký zmagorený, že keď niečo nerozumiem, tak sa spolusediacej spýtam sebavedomú vetu: Je ne comprends pas this sentence, lebo to sa povie, že like this? Comme ça? A chúďa dievča sa na mňa nechápajúc pozerá, lebo v tej chvíli by mi ani vlastná mater nerozumela.