Bolo niečo po tretej a ja som nedočkavo čítal posledné novinové články v klimatizovanej miestnosti mestskej knižnice: vojna v Iraku, vládna kríza na Ukrajine, prezidentské voľby v USA... Za iných okolností by som im venoval iste viac času, ale myšlienka na to, že už o hodinu to začne ma neustále vytrhávala zo sústredenosti. Nepatrím medzi tie spoločenské živly, ktoré by k svojmu životu potrebovali aspoň jednu udalosť týždenne, ale toto bolo niečo iné. A predsa len: som vo Francúzsku a sobáš tu musí byť aspoň trochu iný!
Odchodom z knižnice som opäť pocítil teplé, sobotňajšie počasie, ktoré do mesta prilákalo množstvo turistov. Je ich plné mesto a sú doslova všade: na námestiach, pred katedrálou a inými kostolmi, v reštauráciách i na mestských toaletách. Pred dvoma týždňami boli ulice ešte relatívne prázdne. Popri katedrále sa potulovalo len zopár odhodlaných Nemcov. Avšak príchodom skutočných jarných dní sa mesto premenilo na turistickú atrakciu. Do mesta dokonca zavítal aj cirkus a kolotoče, ktoré tu „stanujú“ už druhý týždeň. Najprv som tým nebol moc nadšený. Všade zástupy udivených Japoncov, znudených Američanov (ešte šťastie, že našli ten McDonalds), dlhé rady na pošte, v obchodoch. Ale to množstvo turistov dáva zmysel. Znamená to, že ľudia sa tu cítia dobre, že je za čím ísť. Okrem toho, každý z nich tu nechá aspoň 150 – 200 €, čo znamená viac peňazí aj do mestskej pokladne. A mesto žije. Neexistuje štvrť, v ktorej by sa niečo neopravovalo, nerekonštruovalo alebo aspoň nečistilo. Niekedy sa zamýšľam nad tým, či takto myslia aj ľudia na Slovensku. Nebolo by to úžasné, keby sa peniaze z turizmu vracali späť do mestskej infraštruktúry, ktorá by mohla prilákať ešte viac turistov? V Reims to už pochopili a zdá sa, že to funguje. Mesto rastie a napriek malomeštiackym rečiam domácich a študentov o „zapadákove na severovýchode“ (rozumej o Reims) je toto mesto úžasná destinácia nielen pre dovolenkujúcich, ale aj tých, ktorý tu bývajú.
Môj orientačný zmysel ma opäť sklamal. Naposledy som sa stratil v neprehľadných zákutiach predmestia a domov som sa šťastlivo vrátil pred jedenástou. Teraz však išlo o čas. Svadobný obrad mal začať už o niekoľko minút a ja som sa stále motkal v uličkách a hľadal chrám Reformovanej evanjelikálnej cirkvi. Ľudí, ktorých som stretal mi buď nevedeli povedať alebo ma každý navigoval iným smerom. Dobráci, vďaka ním som opäť spoznal neprebádané časti mesta :) Našťastie Francúzi nikdy nezačínajú načas a tak som do chrámu prišiel ešte pred začiatkom.
Na obrad ma pozvala nevesta, s ktorou som sa stretol len pred niekoľkými týždňami. Teraz kráčala uličkou, bola neuveriteľne krásna. Hrala romantická hudba a ľudia boli dojatí. Vpredu, pred oltárom, čakal jej nastávajúci – počerný mladík, profesionálny americký vojak, ktorý už zažil aj horúcu pôdu Iraku. V tom kostole sa stretla zaujímavá skupinka ľudí. Keď som sa doma pripravoval na obrad, bol som trochu nervózny: nemám tu ani oblek, ani poriadne oblečenie. Musel som improvizovať. Ale keď som prišiel na miesto a dôkladne sa rozhliadol, zistil som, že v mozaike miestneho koloritu sa naozaj nemám za čo hanbiť: od afrických odevov až po môjho kamaráta Danyho, ktorý nesklamal ani tentokrát a zhovadil sa par excellence.
Obrad trval asi hodinku a na moje prekvapenie bol spontánny. Chvíľu sa modlilo, chvíľu sa spievalo, chvíľu sa tancovalo a radovalo. Žiadna formalita ani zaužívanosť. Potom sa nevesta postavila a vyznala lásku svojmu nastávajúcemu. Podobne spravil aj on a to pred zrakmi všetkých. Bolo to krásne a úplne bolo cítiť, ako neha zaplavila to miesto. Nachvíľu sme my všetci účastníci mohli zakúsiť intimitu ich vzťahu. Bolo to pekné popoludnie.
O pár týždňov sa novomanžel John vracia späť do Iraku – bez svojej ženy. Posledné riadky v knižnici sa venovali diskusii o možnom stiahnutí americkej armády z neúspešnej misie na blízkom východe. Ešte pred nedávnom by som vedel dať milión dôvodov, prečo by to nebolo dobré, aké následky by to mohlo mať a čo všetko je v tejto misii dôležité. Teraz však verím, že americké prezidentské voľby v novembri budúceho roku prinesú zmenu, ktorá zavolá vojakov späť domov. Tam, kde ich budú čakať ich manželky a deti. Tam, kde sa Sara bude môcť radovať zo svojho Johna a nebude sa musieť báť, že by sa mu niečo stalo v uliciach Bagdadu. A čo keby sa všetci vrátili späť do svojich domovov a tam ostali so svojimi blízkymi a milovanými? Asi by už nemal kto bojovať. A hlavne: nebol by dôvod.
