Skôr či neskôr to muselo to prísť. Už štvrtý mesiac žijem v regióne Champagne – Ardenne a keby som sa nešiel pozrieť na to, ako sa to šampanské vlastne vyrába, asi by som si to ešte dlho vyčítal.
Hneď prvé spresnenie na začiatok: keď sa povie slovo šampanské, nie je to to isté, ako to, čo obvykle pijeme na Slovensku. To sa volá šumivé víno Hubert s prívlastkom Deluxe (na zmätenie nepriateľa) a s pravým šampanským ma spoločné akurát to, že sa vyrába z hrozna (aj keď o tom by sa dalo tiež diskutovať).
Reims spolu s Épernay a Chalôns-en-Champagne vytvárajú posvätný trojuholník, oblasť v ktorej sa, ako v jedinej na svete, vyrába pravé šampanské. Všetky ostatné produkty sú len napodobeniny, ktoré ani nemôžu niesť meno Champagne. Práve odtiaľto sa do celého sveta exportuje svetoznáme šampanské – nápoj, ktorý nesmie chýbať na žiadnom luxusnom večierku, dôležitej konferencii alebo na diplomatických misiách.
Ak by ste si predstavovali toto územie ako krajinu okupovanú továrňami, veľkými silami a obrovskými pivnicami, boli by ste na omyle. Tento kraj po stáročia svoju tvár nezmenil. Údolia a roviny sú posiate tisíckami malých viníc. Napriek industrializácií veľkých miest v okolí, vidiek ako keby ostal v stredoveku: kamenné domy, malé pivnice, kostoly z 15. storočia. Prechádzať miestnymi dedinkami znamená vidieť kus skutočného Francúzska a hovoriť s miestnymi ľuďmi znamená zažiť skutočných Francúzov. Je to čarovná krajina, v ktorej sa vyrába čarovný nápoj.
Majiteľ malej vinice nás pozval do svojej pivnice na degustáciu. Nič bombastické nás nečakalo. Malý domček, zato však z neho sršalo to „francúzske“. Šampanské bolo skvelé a predsa iné ako ostatné. A to je tá krásna rôznorodosť. V jednej dedine môžete nájsť aj 10 výrobcov šampanského a predsa chuť každého bude trochu iná. Ak si dáte tú námahu a prídete si šampanské kúpiť priamo sem, ušetríte a niekedy to môže byť aj 10-15 euro. A ak budete takéto šampanské kupovať na Slovensku, prirátajte si k tomu ešte ďalších 500 až 2500 Sk.
Mať vinice je drina. S majiteľom sme chvíľu hovorili o tom, aké to je: 60 hodín práce týždenne, neustály boj o zviditeľnenie sa v tom mori výrobcov, udržiavanie dobrých kontaktov s veľkými zahraničnými zákazníkmi (ambasádami, spoločnosťami).
V súčasnosti sa vo Francúzsku hovorí veľa o delokalizácii podnikov, o outsourcingu. Je to nočná mora každého politika. Z krajiny odchádza domáci kapitál a presúva na východ, kde je lepšie podnikateľské prostredie, lacnejšia pracovná, lojálna garnitúra. Prezidenti tejto krajiny sa dlhé desaťročia všemožne pokúšali zamedziť tomuto trendu, no napriek tomu sa im to (ako napríklad v prípade PSA Peugeot-Citroën na Slovensku) nepodarilo. Jedného sa však zodpovední nemusia báť. Champagne ostane vždy vo Francúzsku. Mohli by ho „presunúť“ trebárs aj do Číny, ale to by už nebolo Champagne. Champagne totiž nie je len to víno. Je to tradícia, neuveriteľne bohatá história. Je to niečo veľmi francúzske. A vždy ostane.
Monday, May 21, 2007
Monday, May 14, 2007
Víkend s Čechoslovákmi
Prezidentské voľby skončili a s nimi aj volebné šialenstvo. V novinových stánkoch možno ešte nájsť posledné časopisy s veľkými analýzami prehry a výhry. Namiesto nich sa už začínajú ukazovať tváre z bežného života, kultúry... Nie na dlho. Za necelý mesiac sa šialenstvo vracia a tentokrát bude zápasiť o poslanecké stoličky neuveriteľné množstvo kandidátov. Socialisti to budú chcieť Sarkozymu vrátiť, centristi by radi posilnili svoje pozície. A samozrejme: všetci proti všetkým. Nudiť sa nebudeme.
Zakopaný poklad na Západe
Remeš sa už nadobro zazelenal a konečne cítiť jar. A tak konečne môžeme viac času tráviť vonku, na terasách, nekonečným debatovaním o politike, školstve a zahraničnej bezpečnosti. Jeden taký deň som využil, aby som spoznal Oliviera. Príjemný chlapík, tridsiatnik, sa už dlhšie zaujíma o strednú Európu. Robí obchodníka, je často na cestách a pod jeho región spadá aj Česká republika a naše Slovensko. V Prahe žil dva roky a dnes chodí za biznisom do našich krajov aspoň raz za mesiac. Pravdepodobne by som ho nikdy nestretol: Francúzov, pravidelne cestujúcich do Východného bloku je mnoho, nehovoriac o nových príležitostiach delokalizovaných podnikov Citroën Peugeot. Olivier však celkom obstojne hovorí po česky a keďže sa chce zdokonaľovať, vyhľadal spoločnosť (aspoň) Slovákov, ktorí napĺňajú jeho uši našou ľubozvučnou rečou.
Úprimne povedané, má to ťažké. Počúvať slovenčinu je pre neho takmer ako učiť sa nový jazyk. Ani si nevieme predstaviť, akú výhodu máme. Rozumieť druhému jazyku tak ako materskému je v Európe dar. Keď sme si o polnoci prvého januára 1993 štrngali šampanským a pripíjali na nový Slovenský štát, mnohí si vydýchli, že sme sa konečne vymanili z toho hnusného českého područia, ktoré utláčalo „nás úbohých Slovákov, biednu Slovač“. Myslím si však, že spoločné dejiny v 20. storočí mali oveľa viac pozitív ako negatív. Stačí len letmo nazrieť do súčasnej spoločnosti a predstaviť si ju bez českej reality: vysokoškolské knihy, skriptá a materiály sú z 85% české; české filmy (alebo aspoň dabing), televízia a rozhlas tvoria podstatnú zložku slovenskej mediálnej kultúry; asi 3 tisíc slovenských študentov navštevuje české univerzity; atď. Máme šťastie.
Olivier mi ukázal, aké je dobré, že vieme po česky, že ten jazyk, kultúra a história nám nie je cudzia. V zjednotenom európskom Babylone, kde pol miliardy ľudí hovorí asi 30 jazykmi, sa môže 5 miliónový Jánošík ľahko stratiť. Je tu však ešte jeden zaujímavý bod. Keď dnes prídete k našim západným susedom, slovensko-český dialóg s pražskou mládežou bude zložitý. Nebudú vám rozumieť možno polovicu toho, čo hovoríte. Vzájomné puto sa trhá. Ale len jednostranne. Ten pretlak českej kultúry na Slovensku spôsobuje, že kontakt s rečou nestrácame. To isté sa však nedá povedať naopak. Je len málo slovenskej kultúry, ktorá by mohla novej českej generácií pripomínať vzdialenú slovenskú reč. Čo sa teda stane o 20-30 rokov? Prestanú Česi rozumieť slovenčine? Ešte je tu stále veľký počet Slovákov, ktorý v Čechách pracujú, študujú, žijú. Možno tí budú tvoriť most. Títo „pionieri“ by mali byť výraznými nositeľmi slovenskej kultúry. Budú mať však možnosť niečo nosiť?
Malý výlet (čo je malé, to je pekné)
S Olivierom a ďalšími dvoma Slovákmi sme na jeho Peugeote cestovali na Severné pobrežie Francúzska, k La Manche (na druhej strane sa tomu hovorí English Channel – tu európska integračná vlna nebola dostatočne silná). Tej myšlienke som sa tešil od prvého momentu: zase na chvíľu vypadnúť z mesta, vidieť novú krajinu. Samozrejme, že mi hlavou prebehla zodpovedná myšlienka na štúdium: skúškové sa blíži – mal by si sedieť na knihami a učiť sa. Ale volanie divočiny bolo silnejšie a cestovateľský duch premohol toho knihomoľského (toho nakoniec premôže hociktorý iný :)
Dostali sme sa do malého prímorského mestečka Quend Plage. Je to vlastne turistická dedina: cez letnú sezónu nepredstaviteľne nabitá dovolenkármi, v zime mŕtva, bez jediného človeka. „Miestny“ predavač v malom obchodíku nám to potvrdil. Počasie určuje demografiu obyvateľstva. Keď sa pred dvoma týždňami objavili prvé teplé lúče, mesto bolo na prasknutie, že sa ani po uliciach nedalo chodiť (nehovoriac o pláži). Keď sme sa počas polozamračenej veternej soboty po uliciach prechádzali my, bolo tam len zopár turistov.
Prostredie však bolo krásne: kilometre a kilometre pláží boli lemované vysokými pieskovými dunami. Miesto ako stvorené na romantické prechádzky. Človeku by sa ani nechcelo veriť, že pred šesťdesiatimi rokmi tu Nemci strieľali na spojenecké vojská a že tu tiekla krv. Jediným mementom z tých čias je betónový nacistický bunker, ktorý sa pomaly ponára do pieskových dún. Namiesto vojakov a lietadiel sa na tejto pláži udomácnila víkendová pohoda. Deti hrajúce futbal, zaľúbené pary prechádzajúce sa pri západe slnka, rodiny so svojimi ratolesťami a psami zbierajúc mušle, surferi a windsurferi v mori... V miestnej reštaurácii ochutnáme morské špeciality (jedna skúsenosť pri jedení darov mora: nikdy príliš neskúmajte čo jete, môže to byť veľmi demotivačné :) a potom ešte krátka prechádzka medzi dunami. A potom na ceste domov zisťujem, že to bol príjemný výlet a malá sonda do víkendového života Francúzov.
Zakopaný poklad na Západe
Remeš sa už nadobro zazelenal a konečne cítiť jar. A tak konečne môžeme viac času tráviť vonku, na terasách, nekonečným debatovaním o politike, školstve a zahraničnej bezpečnosti. Jeden taký deň som využil, aby som spoznal Oliviera. Príjemný chlapík, tridsiatnik, sa už dlhšie zaujíma o strednú Európu. Robí obchodníka, je často na cestách a pod jeho región spadá aj Česká republika a naše Slovensko. V Prahe žil dva roky a dnes chodí za biznisom do našich krajov aspoň raz za mesiac. Pravdepodobne by som ho nikdy nestretol: Francúzov, pravidelne cestujúcich do Východného bloku je mnoho, nehovoriac o nových príležitostiach delokalizovaných podnikov Citroën Peugeot. Olivier však celkom obstojne hovorí po česky a keďže sa chce zdokonaľovať, vyhľadal spoločnosť (aspoň) Slovákov, ktorí napĺňajú jeho uši našou ľubozvučnou rečou.
Úprimne povedané, má to ťažké. Počúvať slovenčinu je pre neho takmer ako učiť sa nový jazyk. Ani si nevieme predstaviť, akú výhodu máme. Rozumieť druhému jazyku tak ako materskému je v Európe dar. Keď sme si o polnoci prvého januára 1993 štrngali šampanským a pripíjali na nový Slovenský štát, mnohí si vydýchli, že sme sa konečne vymanili z toho hnusného českého područia, ktoré utláčalo „nás úbohých Slovákov, biednu Slovač“. Myslím si však, že spoločné dejiny v 20. storočí mali oveľa viac pozitív ako negatív. Stačí len letmo nazrieť do súčasnej spoločnosti a predstaviť si ju bez českej reality: vysokoškolské knihy, skriptá a materiály sú z 85% české; české filmy (alebo aspoň dabing), televízia a rozhlas tvoria podstatnú zložku slovenskej mediálnej kultúry; asi 3 tisíc slovenských študentov navštevuje české univerzity; atď. Máme šťastie.
Olivier mi ukázal, aké je dobré, že vieme po česky, že ten jazyk, kultúra a história nám nie je cudzia. V zjednotenom európskom Babylone, kde pol miliardy ľudí hovorí asi 30 jazykmi, sa môže 5 miliónový Jánošík ľahko stratiť. Je tu však ešte jeden zaujímavý bod. Keď dnes prídete k našim západným susedom, slovensko-český dialóg s pražskou mládežou bude zložitý. Nebudú vám rozumieť možno polovicu toho, čo hovoríte. Vzájomné puto sa trhá. Ale len jednostranne. Ten pretlak českej kultúry na Slovensku spôsobuje, že kontakt s rečou nestrácame. To isté sa však nedá povedať naopak. Je len málo slovenskej kultúry, ktorá by mohla novej českej generácií pripomínať vzdialenú slovenskú reč. Čo sa teda stane o 20-30 rokov? Prestanú Česi rozumieť slovenčine? Ešte je tu stále veľký počet Slovákov, ktorý v Čechách pracujú, študujú, žijú. Možno tí budú tvoriť most. Títo „pionieri“ by mali byť výraznými nositeľmi slovenskej kultúry. Budú mať však možnosť niečo nosiť?
Malý výlet (čo je malé, to je pekné)
S Olivierom a ďalšími dvoma Slovákmi sme na jeho Peugeote cestovali na Severné pobrežie Francúzska, k La Manche (na druhej strane sa tomu hovorí English Channel – tu európska integračná vlna nebola dostatočne silná). Tej myšlienke som sa tešil od prvého momentu: zase na chvíľu vypadnúť z mesta, vidieť novú krajinu. Samozrejme, že mi hlavou prebehla zodpovedná myšlienka na štúdium: skúškové sa blíži – mal by si sedieť na knihami a učiť sa. Ale volanie divočiny bolo silnejšie a cestovateľský duch premohol toho knihomoľského (toho nakoniec premôže hociktorý iný :)
Dostali sme sa do malého prímorského mestečka Quend Plage. Je to vlastne turistická dedina: cez letnú sezónu nepredstaviteľne nabitá dovolenkármi, v zime mŕtva, bez jediného človeka. „Miestny“ predavač v malom obchodíku nám to potvrdil. Počasie určuje demografiu obyvateľstva. Keď sa pred dvoma týždňami objavili prvé teplé lúče, mesto bolo na prasknutie, že sa ani po uliciach nedalo chodiť (nehovoriac o pláži). Keď sme sa počas polozamračenej veternej soboty po uliciach prechádzali my, bolo tam len zopár turistov.
Prostredie však bolo krásne: kilometre a kilometre pláží boli lemované vysokými pieskovými dunami. Miesto ako stvorené na romantické prechádzky. Človeku by sa ani nechcelo veriť, že pred šesťdesiatimi rokmi tu Nemci strieľali na spojenecké vojská a že tu tiekla krv. Jediným mementom z tých čias je betónový nacistický bunker, ktorý sa pomaly ponára do pieskových dún. Namiesto vojakov a lietadiel sa na tejto pláži udomácnila víkendová pohoda. Deti hrajúce futbal, zaľúbené pary prechádzajúce sa pri západe slnka, rodiny so svojimi ratolesťami a psami zbierajúc mušle, surferi a windsurferi v mori... V miestnej reštaurácii ochutnáme morské špeciality (jedna skúsenosť pri jedení darov mora: nikdy príliš neskúmajte čo jete, môže to byť veľmi demotivačné :) a potom ešte krátka prechádzka medzi dunami. A potom na ceste domov zisťujem, že to bol príjemný výlet a malá sonda do víkendového života Francúzov.
Subscribe to:
Posts (Atom)
