Nie je dobré byť človeku osamote
Keď je človek 10 dní bez teplej stravy, teplej sprchy, svetla, jednoducho hocičoho, čo aspoň čiastočne pripomína známky civilizácie, začína to s ním hýbať. Jeden-dva dni, to je dobrodružstvo. Svietite si sviečkami, jete jedlo z konzervy, umývate sa studenou vodou. Človek sa cíti opäť chvíľu tak prírodne a neviazane, divoko. No na štvrtý deň to už prestáva byť zábava a po desiatich dňoch je to veľa aj pre horských dobrodruhov. A potom sa zrazu prichytíte pri tom, že vám spraví radosť obyčajná elektrická zásuvka v McDonald´s. Vtedy netreba meškať ani sekundu – rýchlo nabiť mobil, notebook a mp3 player. Mimochodom, McDonald´s je tu vo Francúzsku neuveriteľne obľúbený. Kedykoľvek prejdem okolo, je tam plno. A počas obedných prestávok stojí pri pultoch toľko ľudí, že sa tam neoplatí ani ísť. Počas tých 10 dní, keď mi teplé jedlo bolo vzácnosťou a ja som iné stravovacie zariadenie nepoznal, mi bol McDonald´s poslednou záchranou. Ja viem... nech mi odpustia všetci antikapitalisti a antiamerikanisti! Moja veľká hanba, s ktorou sa nechcem nikde príliš chváliť.
Keď je človek 10 dní bez kontaktu s ľuďmi, s minimálnym kontaktom s rodinou, v cudzej krajine, kde nikoho nepozná, začína to otriasať jeho spoločenským cítením. Samozrejme, každý z nás občas potrebuje byť sám. A deň dva samoty je z času na čas prospešný. Utriediť si myšlienky, ostať chvíľu v tichu, spraviť niečo pre seba... No po desiatich dňoch som sa cítil paradoxne: ako na opustenom ostrove. Ostrove, na ktorom žije ďalších 200 tisíc ľudí. Množstvo ľudí, množstvo príbehov, no ja – ako keby izolovaný od všetkých. A vtedy samota dokáže divy. Zrazu sa prichytíte pri tom, že vám spraví radosť plastový modrý kýbel, ktorý ste tak dlho hľadali. Alebo sa tešíte na to, kedy vstúpite do autobusu, aby ste mohli vodiča s úsmevom na tvári pozdraviť notorickým Bonjour.
No a keď sa to prvé spojilo s tým druhým, začal som rozmýšľať o tom, či to má zmysel. Hladný, bez spoločenského života, som každý večer pri svetle sviečky čítal knižky, čo som si zobral zo Slovenska. A potom, keď sviečka dohorela (zvyčajne okolo deviatej, pol desiatej) som sa ešte viac zakryl do svojej periny, aby mi bolo aspoň trochu teplo a „spokojne“ som zaspal. Keď sa teraz – s odstupom niekoľkých dní – na to pozerám, malo to aspoň jednu výhodu: denne som spával 10 – 11 hodín. Vtedy to však nebola útecha a ja som nevedel čo robiť.
Breakthrough alebo: Zázraky sa dejú
Čakal som v malej chodbičke svojej francúzskej univerzity na svoju koordinátorku štúdia. Podvedome som si vybavoval náš posledný rozhovor. Vlastne, aby som bol presný: pokus o rozhovor, ktorý sa skôr podobal na blízke stretnutie 3. druhu. Madame Clement je staršia energická žena, ktorá svojimi gestami, mimikou, spôsobom chôdze a obliekaním vo mne budí dojem typickej francúzskej ženy, ktorú by mohli pokojne dať aj do encyklopédie o Francúzsku. Je veľmi ústretová a na svoju vizitku mi dokonca napísala, že jej môžem, v prípade nejasností, zavolať až do desiatej hodiny večer. Jej problém je v tom, že keď spustí svoj prúd slov, nedokáže ju nik zastaviť. Rozpráva neuveriteľne rýchlo. Keď sme sa naposledy „rozprávali“, po niekoľkých minútach úporného počúvania som to vzdal. Prišiel ešte jej chabý pokus o angličtinu (nikdy nežiadajte Francúzov o dialóg v angličtine – je to strašné) a koniec kapitulačné „Oh, mein Gott!“, ktoré celé naše snaženie dokonale vystihlo.
Teraz som mal s madame Clement dohodnuté rendez-vous na 17.00 hodinu a tak som tam poslušne čakal a pripravoval sa na všetko. No to, čo prišlo bolo nad moje očakávania.
Som človek, ktorý má vzťah s Bohom a snaží sa s ním denne rozprávať. Rozprávam mu, čo žijem, čo ma trápi. Okrem toho sa ho snažím aj počúvať. Nie vždy to ide ľahko. No tu, sediac pred kanceláriou madame Clement, čakajúc na osudovú 17. hodinu, som počul veľmi jasne povedané „Ježiš“. Áno, na univerzite v Remeši, vo Francúzsku, ktoré je 1300 km od Slovenska som počul jasné „Ježiš“. A zrazu predo mnou stáli dvaja mládenci a jedna dievčina. Prichádza dilema: povedať niečo po slovensky alebo mlčať? Čo ak to nie sú Slováci? Potom to bude trapas. Jeden z nich sa ma opýtal niečo lámanou francúzštinou a vtedy prišla moja chvíľa: odpovedal som po slovensky. No a čo že sa strápnim! No a čo, že to nebudú Slováci! Musím to skúsiť! ... Vyšlo to! Rozumeli mi! Irónia toho momentu bol fakt, že len jeden bol Slovák. „Študujem medzinárodné vzťahy, som z Bardejova a som tu cez Erazmus“ odpovedal mi zarazený Slovák Marián. „Ja som Isabelle, ale som fRancúzska a hovoRím trochu po slovensky.“, predstavila sa mi Isabelle so silným stredoslovenským prízvukom a typickým francúzskym račkovaním. Keď mi neskôr povedala, že chodí navštevovať svojich starých rodičov do Podbrezovej, vôbec som sa nečudoval. „I ja jest Marton, z Hungarie, no teraz študuju w Poľska a rozumeju ti“. Tak tu predo mnou stál jeden Slovák, Francúzska z Podbrezovej a Maďar z Krakowa.
Konečne na plno
Stretnutie s madame Clement prebehlo bez jediného Mein Gott, keďže Isabelle jej svojou bezchybnou francúzštinou všetky moje otázky predložila. No a potom šlo všetko rýchlo. Isabelle so svojou kamarátkou Vanessou boli veľmi priateľské a keď sa dozvedeli o mojich peripetiách s elektrárenskou spoločnosťou, hneď sa ponúkli, že pomôžu. Bol som prekvapený a dlho som tomu nemohol uveriť. Bol som pre nich (a v podstate ešte stále som) cudzí človek, no napriek tomu ma prijali, pomohli mi. A tak sme vytvorili slovensko-francúzsku partiu. Stretávame sa aj v škole a keďže máme niektoré kurzy spoločné, sú to aj moje spolužiačky.
Moje problémy s elektrinou vyriešili francúzski úradníci svojsky. Presťahovali o poschodie vyššie. Takže nová izba, nový apartmán a spolubývajúci. Vlastne spolubývajúca. Volá sa Khadidja a je čierna ako noc. Jej rodičia sú pôvodom z Čadu – preto tá farba. Ale inak je to naturalizovaná Francúzska, dieťa nespočetného davu emigrantov, ktorí v druhej polovici 20. storočia emigrovali či už z politických alebo ekonomických dôvodov.
Za 24 hodín sa mi podarilo vyriešiť kopec problémov: poriadne ubytko, štúdium, priatelia. Keď som v nedeľu ráno otvoril okno a zacítil tú jarnú atmosféru, rozhodol som sa, že tu predsa len ostanem :)
Monday, February 19, 2007
Tuesday, February 13, 2007
Parlez-vous English?
Keď človek priveľa sníva
Asi už konečne začínam triezvieť z tej hlúpej predstavy, že v cudzom jazykovom prostredí sa dajako už len chytím, že to nejako intuitívne lingvisticky zvládnem. A poviem vám, že kocovina je to teda riadna.
Samozrejme, že nejaká intuícia na svete jednoducho nedokáže preklenúť to, že francúzština je cudzí jazyk. Okrem toho je to reč, ktorá sa vyvíja stáročia preto jej písaná a ústna forma sa neuveriteľne odlišujú. A to som ešte nespomenul fakt, že tento „krásny jazyk“ (ako o ňom mnohí zanietene hovoria) má napríklad 16 samohlások. Nie nie – žiadne a e i o u. 14 orálnych a štyri nosové samohlásky môžu zo života urobiť peklo. Myslím, že rôzne výnimky nebudem ani spomínať (pretože ich ani sám všetky neviem). Nič sa však nedá robiť, fakty hovoria samé za seba: francúzština je jeden zo svetových jazykov, dá sa s ňou dohovoriť v Európe, Severnej Amerike, Juhovýchodnej Ázii. Je to jazyk diplomatov a Európskej únie.
Jazyk môj každodenný
Denne sa musím mordovať s tou rečou. Jednoduché dialógy zvládam – aj keď na všetko sa musím pýtať dva krát. Dokonca, aj keď mi niekto popraje pekný večer a šťastnú cestu domov, tak to chvíľu trvá, kým pochopím, usmejem sa a poďakujem. Pre dotyčného to musí vyzerať dosť hlúpo. Keď sa však začnú ľudia vypytovať a používajú dlhšie vety, vtedy to začína byť sranda. Čím dlhšie ten človek hovorí, tým menšia šanca, že pochopím. Ak má jeho časť dialógu viac ako 10 sekúnd, proste to vzdávam a odovzdávam sa do Božích rúk. Vtedy už nehľadám štruktúru, ale chytám slovíčka a snažím sa vytvoriť si kontext. A keď už zlyhá aj to, tak sa aspoň pekne usmievam. A keď sa takto kapitulačne škerím na svet, premýšľam v tej chvíli, ako je možné, že som sa dostal až sem.
Snažím sa aj trénovať: počúvam ľudí v autobuse. Neviem o čom sa bavia, čo práve preberajú. Občas však zachytím nejaké slovo, dokonca časť vety. Raz som takto počúval rozhovor dvoch počernejších francúzskych junákov. Boli oblečení vo veľmi cool teplákových súpravách, takých, že tu by sa to ani v sekáčoch nepredalo. Problém bol v tom, že čím viac som ich počúval, tým menej som im rozumel. Aspoň slovo, aspoň náznak! Ale nič. Už som sa chcel označkovať ako totálny looser, čistá nula. Aká to bola radosť, keď som si po chvíli uvedomil, že tí chlapci vôbec nerozprávajú po francúzsky! Boli to deti Alaha a ich arabčina ma dostala na lopatky.
Niekedy je dobré brať to s rezervou
Neviem, či sa to dá považovať za zázrak, ale za tých 6 pracovných dní, ktoré som tu, sa mi podarilo kúpiť si kartu do mobilu, založiť si účet v banke, vybaviť študentskú kartu (tá je nesmierne dôležitá), zaplatiť mesačník na mestskú hromadnú dopravu, objednať si stravovaciu kartu do jedálne, zaobstarať si poistenie domácnosti, zapísať sa do 4. ročníka a získať atestáciu pre štúdium na zahraničnej vysokej škole.
Najviac radosti mám však z jazykového kurzu francúzštiny, ktorý budem navštevovať zadarmo – to je jedna z výhod študovania v programe Erazmus. Kurzy sa uskutočňujú v rámci organizácie CIEF, ktorá patrí pod moju univerzitu. Keď som tam bol prvý krát, tak som mal pocit, že oslavujú Nový čínsky rok alebo čo. Bolo to tam ako na Novej Dubnici, keď sú tam stánky: Vietnamci, Čínania, Kórejčania.. potom som sa pozrel na zápisné listy a zistil som, že žiaden čínsky Nový rok sa nekoná. Tá škola je jednoducho zaplavená ľuďmi z Ázie. Sem tam sa vyskytne ešte nejaký Ukrajinec alebo Rus, ale zväčša to vyzerá tak, že v triede je 17 ázijcov, jeden Turek a občas nejaký ten Rus. Hneď som sa cítil medzinárodne. A to (ako obvykle) nebolo všetko. Keď som sa prišiel zahlásiť na riaditeľstvo, tak spoza stola na mňa pozeralo malé čínske žieňa – a bola to riaditeľka. Riaditeľka francúzskeho inštitútu pre vzdelávanie cudzincov! Úplne prvá myšlienka (aj keď nepochopiteľná) bolo hneď povedať nejaké japonské slovo, napr.: Osaka! Šikoku! Alebo aspoň Taj-pej! No proste som bol úplne mimo. Potom ma napadlo, že čo ak je toto naozaj nejaká ázijská štvrť. Ale potom mi napadlo, že však predsa tam mali bielu upratovačku. V tom však tá malá gejša prehovorila na mňa tou krásnou rečou a ja som sa opäť cítil ako doma. Neviete si však predstaviť, aké smiešne je, keď Číňan hovorí po francúzsky.
Dúfam, že keď budem vedieť aspoň trochu plynule, si to isté nepovedia aj oni o mne: neviete si ani predstaviť, aká je to zábava počúvať ho, keď hovorí po francúzsky!
Asi už konečne začínam triezvieť z tej hlúpej predstavy, že v cudzom jazykovom prostredí sa dajako už len chytím, že to nejako intuitívne lingvisticky zvládnem. A poviem vám, že kocovina je to teda riadna.
Samozrejme, že nejaká intuícia na svete jednoducho nedokáže preklenúť to, že francúzština je cudzí jazyk. Okrem toho je to reč, ktorá sa vyvíja stáročia preto jej písaná a ústna forma sa neuveriteľne odlišujú. A to som ešte nespomenul fakt, že tento „krásny jazyk“ (ako o ňom mnohí zanietene hovoria) má napríklad 16 samohlások. Nie nie – žiadne a e i o u. 14 orálnych a štyri nosové samohlásky môžu zo života urobiť peklo. Myslím, že rôzne výnimky nebudem ani spomínať (pretože ich ani sám všetky neviem). Nič sa však nedá robiť, fakty hovoria samé za seba: francúzština je jeden zo svetových jazykov, dá sa s ňou dohovoriť v Európe, Severnej Amerike, Juhovýchodnej Ázii. Je to jazyk diplomatov a Európskej únie.
Jazyk môj každodenný
Denne sa musím mordovať s tou rečou. Jednoduché dialógy zvládam – aj keď na všetko sa musím pýtať dva krát. Dokonca, aj keď mi niekto popraje pekný večer a šťastnú cestu domov, tak to chvíľu trvá, kým pochopím, usmejem sa a poďakujem. Pre dotyčného to musí vyzerať dosť hlúpo. Keď sa však začnú ľudia vypytovať a používajú dlhšie vety, vtedy to začína byť sranda. Čím dlhšie ten človek hovorí, tým menšia šanca, že pochopím. Ak má jeho časť dialógu viac ako 10 sekúnd, proste to vzdávam a odovzdávam sa do Božích rúk. Vtedy už nehľadám štruktúru, ale chytám slovíčka a snažím sa vytvoriť si kontext. A keď už zlyhá aj to, tak sa aspoň pekne usmievam. A keď sa takto kapitulačne škerím na svet, premýšľam v tej chvíli, ako je možné, že som sa dostal až sem.
Snažím sa aj trénovať: počúvam ľudí v autobuse. Neviem o čom sa bavia, čo práve preberajú. Občas však zachytím nejaké slovo, dokonca časť vety. Raz som takto počúval rozhovor dvoch počernejších francúzskych junákov. Boli oblečení vo veľmi cool teplákových súpravách, takých, že tu by sa to ani v sekáčoch nepredalo. Problém bol v tom, že čím viac som ich počúval, tým menej som im rozumel. Aspoň slovo, aspoň náznak! Ale nič. Už som sa chcel označkovať ako totálny looser, čistá nula. Aká to bola radosť, keď som si po chvíli uvedomil, že tí chlapci vôbec nerozprávajú po francúzsky! Boli to deti Alaha a ich arabčina ma dostala na lopatky.
Niekedy je dobré brať to s rezervou
Neviem, či sa to dá považovať za zázrak, ale za tých 6 pracovných dní, ktoré som tu, sa mi podarilo kúpiť si kartu do mobilu, založiť si účet v banke, vybaviť študentskú kartu (tá je nesmierne dôležitá), zaplatiť mesačník na mestskú hromadnú dopravu, objednať si stravovaciu kartu do jedálne, zaobstarať si poistenie domácnosti, zapísať sa do 4. ročníka a získať atestáciu pre štúdium na zahraničnej vysokej škole.
Najviac radosti mám však z jazykového kurzu francúzštiny, ktorý budem navštevovať zadarmo – to je jedna z výhod študovania v programe Erazmus. Kurzy sa uskutočňujú v rámci organizácie CIEF, ktorá patrí pod moju univerzitu. Keď som tam bol prvý krát, tak som mal pocit, že oslavujú Nový čínsky rok alebo čo. Bolo to tam ako na Novej Dubnici, keď sú tam stánky: Vietnamci, Čínania, Kórejčania.. potom som sa pozrel na zápisné listy a zistil som, že žiaden čínsky Nový rok sa nekoná. Tá škola je jednoducho zaplavená ľuďmi z Ázie. Sem tam sa vyskytne ešte nejaký Ukrajinec alebo Rus, ale zväčša to vyzerá tak, že v triede je 17 ázijcov, jeden Turek a občas nejaký ten Rus. Hneď som sa cítil medzinárodne. A to (ako obvykle) nebolo všetko. Keď som sa prišiel zahlásiť na riaditeľstvo, tak spoza stola na mňa pozeralo malé čínske žieňa – a bola to riaditeľka. Riaditeľka francúzskeho inštitútu pre vzdelávanie cudzincov! Úplne prvá myšlienka (aj keď nepochopiteľná) bolo hneď povedať nejaké japonské slovo, napr.: Osaka! Šikoku! Alebo aspoň Taj-pej! No proste som bol úplne mimo. Potom ma napadlo, že čo ak je toto naozaj nejaká ázijská štvrť. Ale potom mi napadlo, že však predsa tam mali bielu upratovačku. V tom však tá malá gejša prehovorila na mňa tou krásnou rečou a ja som sa opäť cítil ako doma. Neviete si však predstaviť, aké smiešne je, keď Číňan hovorí po francúzsky.
Dúfam, že keď budem vedieť aspoň trochu plynule, si to isté nepovedia aj oni o mne: neviete si ani predstaviť, aká je to zábava počúvať ho, keď hovorí po francúzsky!
Friday, February 9, 2007
Ako som sa dostal do Reims
Prvé minúty...
„Thank you for choosing Eurolines.“ Povedal lámanou angličtinou jeden z dvoch maďarských šoférov autobusu, ktorý ma viezol z Viedne. To mali byť posledné slová domoviny ešte predtým, ako som mal vystúpiť do úplne cudzieho sveta. V momente, ako som si zobral svojich „pár kíl“ batožiny, som zistil, že som stratený. Nemal som ani poňatia o tom, kde som, kam mám ísť, čo robiť. Na papieriku vo vrecku som mal len číslo hotela, kde mám stráviť víkend a nejakú adresu. Razom ma prešla moja dobrodružná nálada objavovať Európu s použitím minimálnych jazykových znalostí francúzštiny. „Si vo Francúzsku...“ znela vo mne veta prebudenia, „ tu nikto nebude hovoriť po anglicky! Tu majú ešte aj pre walkman francúzsky výraz – baladeur!“. Našťastie sa v každom kúte sveta nájde nejaký Slovák. A ten, ktorého som stretol vedel dokonca aj po francúzsky. Hneď vyzeralo všetko lepšie.
Kultúrny šok a aklimatizácia
Moja prekladateľka však mala povinnosti a tak som ostal v hoteli iba so svojimi pár frázami. V priebehu niekoľkých hodín som sa mi podarilo pochopiť mestskú hromadnú dopravu. Neverili by ste, ale 2/3 všetkých vodičov tvoria ženy. Samozrejme, že tu nejazdia nejaké staré harmoniky. Všetko je čisté, autobusy chodia podľa rozpisu a často. Za hodinu sa bez problémov môžete dostať z jedného predmestia na druhé a to aj v dopravnej špičke. Je úplne normálne, že cestujúci zdravia šoféra (teda ak nenastupujú inými dverami). Všetci sú veľmi slušní – dokonca aj mládež, ktorá sa tvári veľmi undergroundovo zvykne púšťať na svoje miesto starších.
V mestských linkách sa však žiť nedá a Remeš je viac než len hľadanie zastávok. Moja prvá návšteva centra mesta ma očarila. Bola sobota večer, v uliciach bolo množstvo ľudí. Vysvietené obchody, ohromná katedrála, ruch, vône, pohyb... Chvíľu som sa cítil ako hlavná protagonistka z telenovely „Jednoducho Mária“. Bol to veľký svet a ja som bol len jedno malé zrnko. Po niekoľkých minútach kráčania s otvorenými ústami som zistil, že vôbec neviem kde som. Bol som stratený. Sám, vo veľkom francúzskom svete, mám ísť študovať na fakultu droit et science politique a žiť tu päť mesiacov. Ten pocit bol kúzelný a zároveň strašidelný. A to som ani len netušil, čo všetko ma ešte čaká.
V nedeľu som navštívil baziliku Saint Rémi. Je to ohromne veľký kostol (ale takých je tu viac). Je to asi jeden z najkrajších chrámov, aké som kedy videl. Nedeľná bohoslužba bola krásna. Bola tam úžasná rodinná atmosféra: rodičia s deťmi, starí rodičia... spieval chrámový zbor. Napriek tomu, že som okrem liturgie nerozumel nič, som sa tam cítil veľmi dobre. Pri znaku pokoja si veriaci nepodávajú ruku, ale sa bozkajú na obe líca. To je inak pre Francúzov typické. A nie len v kostole. Bežne sa na ulici stretnú dvaja ľudia a pobozkajú sa na líca. A vôbec to nemusia byť manželia alebo frajeri. Raz som na zastávke videl, ako okolo čakajúcej stredoškoláčky išla skupina 4-5 mládencov. Spoznali ju, každý k nej pristúpil, pobozkal a pokračoval ďalej. Neprehodili s ňou ani slovo. Je to tu také bežné ako podávanie ruky u nás.
Od nuly
Moje prvé zoznámenie sa s úradmi prišlo v deň, keď som si vybavoval svoj internát. Bol som taký naivný, keď som si myslel, že jednoducho prídem a oni mi dajú kľúčik od izby. Treba taký papier, také poistenie, ešte formulár, ešte poplatok. Nebyť môjho európskeho cestovateľského entuziazmu, asi by som to vzdal. Keď som sa konečne doplazil pred rezidenciu, v ktorej som pôvodne vôbec nemal bývať, čakal ma ďalší šok. Čakal ma iba holý, nezariadený byt. A ja biedny študent z Východnej Európy som zo sebou nemal nič. Iba pár kusov oblečenia. Žiadne periny, žiaden riad... začínam od nuly.
V maily som dostal jedno povzbudenie – „...zajtrajšok je tvoj prvý deň v škole. Budeš ako prvák, ktorý ide po prvý krát do školy.“ Bolo to milé prirovnanie, ale realita je taká, že nie som prvák, ale novorodenec. Učím sa rozprávať, zariaďujem si byt, spoznávam čo sa tu smie a čo nie...
Rendez-vous
Už čoskoro mám mať rendez-vous so svojou koordinátorkou štúdia. Aby ste ma správne pochopili, tu si všetci dávajú rendez-vous – je to vlastne dohodnuté stretnutie na vopred stanovenú hodinu a miesto. Uplatňuje sa to všade: v škole, na úradoch. Dokonca, ešte aj keď idete do banky, tak si vybavujete rendez-vous s vaším agentom.
Nie som už taký naivný a preto viem, že kým si vybavím všetky formality ohľadne štúdia, tak to potrvá ďalší týždeň. Zatiaľ spoznávam svoj nový svet.
„Thank you for choosing Eurolines.“ Povedal lámanou angličtinou jeden z dvoch maďarských šoférov autobusu, ktorý ma viezol z Viedne. To mali byť posledné slová domoviny ešte predtým, ako som mal vystúpiť do úplne cudzieho sveta. V momente, ako som si zobral svojich „pár kíl“ batožiny, som zistil, že som stratený. Nemal som ani poňatia o tom, kde som, kam mám ísť, čo robiť. Na papieriku vo vrecku som mal len číslo hotela, kde mám stráviť víkend a nejakú adresu. Razom ma prešla moja dobrodružná nálada objavovať Európu s použitím minimálnych jazykových znalostí francúzštiny. „Si vo Francúzsku...“ znela vo mne veta prebudenia, „ tu nikto nebude hovoriť po anglicky! Tu majú ešte aj pre walkman francúzsky výraz – baladeur!“. Našťastie sa v každom kúte sveta nájde nejaký Slovák. A ten, ktorého som stretol vedel dokonca aj po francúzsky. Hneď vyzeralo všetko lepšie.
Kultúrny šok a aklimatizácia
Moja prekladateľka však mala povinnosti a tak som ostal v hoteli iba so svojimi pár frázami. V priebehu niekoľkých hodín som sa mi podarilo pochopiť mestskú hromadnú dopravu. Neverili by ste, ale 2/3 všetkých vodičov tvoria ženy. Samozrejme, že tu nejazdia nejaké staré harmoniky. Všetko je čisté, autobusy chodia podľa rozpisu a často. Za hodinu sa bez problémov môžete dostať z jedného predmestia na druhé a to aj v dopravnej špičke. Je úplne normálne, že cestujúci zdravia šoféra (teda ak nenastupujú inými dverami). Všetci sú veľmi slušní – dokonca aj mládež, ktorá sa tvári veľmi undergroundovo zvykne púšťať na svoje miesto starších.
V mestských linkách sa však žiť nedá a Remeš je viac než len hľadanie zastávok. Moja prvá návšteva centra mesta ma očarila. Bola sobota večer, v uliciach bolo množstvo ľudí. Vysvietené obchody, ohromná katedrála, ruch, vône, pohyb... Chvíľu som sa cítil ako hlavná protagonistka z telenovely „Jednoducho Mária“. Bol to veľký svet a ja som bol len jedno malé zrnko. Po niekoľkých minútach kráčania s otvorenými ústami som zistil, že vôbec neviem kde som. Bol som stratený. Sám, vo veľkom francúzskom svete, mám ísť študovať na fakultu droit et science politique a žiť tu päť mesiacov. Ten pocit bol kúzelný a zároveň strašidelný. A to som ani len netušil, čo všetko ma ešte čaká.
V nedeľu som navštívil baziliku Saint Rémi. Je to ohromne veľký kostol (ale takých je tu viac). Je to asi jeden z najkrajších chrámov, aké som kedy videl. Nedeľná bohoslužba bola krásna. Bola tam úžasná rodinná atmosféra: rodičia s deťmi, starí rodičia... spieval chrámový zbor. Napriek tomu, že som okrem liturgie nerozumel nič, som sa tam cítil veľmi dobre. Pri znaku pokoja si veriaci nepodávajú ruku, ale sa bozkajú na obe líca. To je inak pre Francúzov typické. A nie len v kostole. Bežne sa na ulici stretnú dvaja ľudia a pobozkajú sa na líca. A vôbec to nemusia byť manželia alebo frajeri. Raz som na zastávke videl, ako okolo čakajúcej stredoškoláčky išla skupina 4-5 mládencov. Spoznali ju, každý k nej pristúpil, pobozkal a pokračoval ďalej. Neprehodili s ňou ani slovo. Je to tu také bežné ako podávanie ruky u nás.
Od nuly
Moje prvé zoznámenie sa s úradmi prišlo v deň, keď som si vybavoval svoj internát. Bol som taký naivný, keď som si myslel, že jednoducho prídem a oni mi dajú kľúčik od izby. Treba taký papier, také poistenie, ešte formulár, ešte poplatok. Nebyť môjho európskeho cestovateľského entuziazmu, asi by som to vzdal. Keď som sa konečne doplazil pred rezidenciu, v ktorej som pôvodne vôbec nemal bývať, čakal ma ďalší šok. Čakal ma iba holý, nezariadený byt. A ja biedny študent z Východnej Európy som zo sebou nemal nič. Iba pár kusov oblečenia. Žiadne periny, žiaden riad... začínam od nuly.
V maily som dostal jedno povzbudenie – „...zajtrajšok je tvoj prvý deň v škole. Budeš ako prvák, ktorý ide po prvý krát do školy.“ Bolo to milé prirovnanie, ale realita je taká, že nie som prvák, ale novorodenec. Učím sa rozprávať, zariaďujem si byt, spoznávam čo sa tu smie a čo nie...
Rendez-vous
Už čoskoro mám mať rendez-vous so svojou koordinátorkou štúdia. Aby ste ma správne pochopili, tu si všetci dávajú rendez-vous – je to vlastne dohodnuté stretnutie na vopred stanovenú hodinu a miesto. Uplatňuje sa to všade: v škole, na úradoch. Dokonca, ešte aj keď idete do banky, tak si vybavujete rendez-vous s vaším agentom.
Nie som už taký naivný a preto viem, že kým si vybavím všetky formality ohľadne štúdia, tak to potrvá ďalší týždeň. Zatiaľ spoznávam svoj nový svet.
Subscribe to:
Posts (Atom)
