Je to priam posvätná chvíľa. Neviem, kto vymyslel víkend (počul som, že ešte pred sto rokmi také niečo nepoznali), ale som presvedčený, že je to jeden z najlepších vynálezov ľudstva. Ocenia ho samozrejme tí, ktorí cez týždeň ťažko pracujú. A preto, keď sa blíži, je to čarovný moment. Piatok podvečer, keď sa zatvára každá kancelária i škola, dáva sa definitívna bodka za pracovným týždňom a myseľ už tuho pracuje nad tým, ako si telo cez víkend odpočinie na chate alebo pri sobotnom upratovaní :) Zvláštne. Piatok podvečer je tu každý týždeň a napriek tomu ma dokáže znovu a znovu uchvátiť svojou podmanivou atmosférou.
Milujem tie posledné momenty na konci piatku, keď všetci masovo opúšťajú svoje pracoviská a ozlomkrky utekajú z centra mesta. Na každom bulvári sú zápchy, ulice sú preplnené potiacimi sa ľuďmi, obchodné centrá praskajú vo švíkoch a všetci sa nevedia dočkať, keď pristanú niekde v pokojnom predmestí, v malej nenápadnej uličke, pri svojom domčeku, aby vstúpili do svojho domova a žili svoj rodinný život.
Vtedy, keď chaos vrcholí, si zvyknem sadnúť do stredu námestia alebo parku a pokojne sledovať tú džungľu okolo mňa. Len sa tak usadím do trávy, zoberiem svoju bibliu alebo aspoň noviny, pomaly upíjam z coly a vychutnávam ten pocit, že nemusím byť tam, kde autá podráždene na seba trúbia, ľudia do seba nervózne narážajú a každú chvíľu sa pozerajú na hodinky, premýšľajúc o tom, koľko im ešte bude trvať cesta domov.
Viem, že to čaká aj mňa. Nebudem môcť večne sedieť v parku, popíjať colu a užívať si ten pocit nezainteresovanosti. Ale prečo na to myslieť teraz? Veď život je príliš vzácny na to, aby sme všetko stihli a všade boli.
PS: Keď sa vám to niekedy podarí, skúste si len tak sadnúť do trávy a nechať svet, nech sa ponáhľa sám. Myslím, že raz za čas to zvládne aj bez vás.
Friday, June 1, 2007
Monday, May 21, 2007
Champagne
Skôr či neskôr to muselo to prísť. Už štvrtý mesiac žijem v regióne Champagne – Ardenne a keby som sa nešiel pozrieť na to, ako sa to šampanské vlastne vyrába, asi by som si to ešte dlho vyčítal.
Hneď prvé spresnenie na začiatok: keď sa povie slovo šampanské, nie je to to isté, ako to, čo obvykle pijeme na Slovensku. To sa volá šumivé víno Hubert s prívlastkom Deluxe (na zmätenie nepriateľa) a s pravým šampanským ma spoločné akurát to, že sa vyrába z hrozna (aj keď o tom by sa dalo tiež diskutovať).
Reims spolu s Épernay a Chalôns-en-Champagne vytvárajú posvätný trojuholník, oblasť v ktorej sa, ako v jedinej na svete, vyrába pravé šampanské. Všetky ostatné produkty sú len napodobeniny, ktoré ani nemôžu niesť meno Champagne. Práve odtiaľto sa do celého sveta exportuje svetoznáme šampanské – nápoj, ktorý nesmie chýbať na žiadnom luxusnom večierku, dôležitej konferencii alebo na diplomatických misiách.
Ak by ste si predstavovali toto územie ako krajinu okupovanú továrňami, veľkými silami a obrovskými pivnicami, boli by ste na omyle. Tento kraj po stáročia svoju tvár nezmenil. Údolia a roviny sú posiate tisíckami malých viníc. Napriek industrializácií veľkých miest v okolí, vidiek ako keby ostal v stredoveku: kamenné domy, malé pivnice, kostoly z 15. storočia. Prechádzať miestnymi dedinkami znamená vidieť kus skutočného Francúzska a hovoriť s miestnymi ľuďmi znamená zažiť skutočných Francúzov. Je to čarovná krajina, v ktorej sa vyrába čarovný nápoj.
Majiteľ malej vinice nás pozval do svojej pivnice na degustáciu. Nič bombastické nás nečakalo. Malý domček, zato však z neho sršalo to „francúzske“. Šampanské bolo skvelé a predsa iné ako ostatné. A to je tá krásna rôznorodosť. V jednej dedine môžete nájsť aj 10 výrobcov šampanského a predsa chuť každého bude trochu iná. Ak si dáte tú námahu a prídete si šampanské kúpiť priamo sem, ušetríte a niekedy to môže byť aj 10-15 euro. A ak budete takéto šampanské kupovať na Slovensku, prirátajte si k tomu ešte ďalších 500 až 2500 Sk.
Mať vinice je drina. S majiteľom sme chvíľu hovorili o tom, aké to je: 60 hodín práce týždenne, neustály boj o zviditeľnenie sa v tom mori výrobcov, udržiavanie dobrých kontaktov s veľkými zahraničnými zákazníkmi (ambasádami, spoločnosťami).
V súčasnosti sa vo Francúzsku hovorí veľa o delokalizácii podnikov, o outsourcingu. Je to nočná mora každého politika. Z krajiny odchádza domáci kapitál a presúva na východ, kde je lepšie podnikateľské prostredie, lacnejšia pracovná, lojálna garnitúra. Prezidenti tejto krajiny sa dlhé desaťročia všemožne pokúšali zamedziť tomuto trendu, no napriek tomu sa im to (ako napríklad v prípade PSA Peugeot-Citroën na Slovensku) nepodarilo. Jedného sa však zodpovední nemusia báť. Champagne ostane vždy vo Francúzsku. Mohli by ho „presunúť“ trebárs aj do Číny, ale to by už nebolo Champagne. Champagne totiž nie je len to víno. Je to tradícia, neuveriteľne bohatá história. Je to niečo veľmi francúzske. A vždy ostane.
Hneď prvé spresnenie na začiatok: keď sa povie slovo šampanské, nie je to to isté, ako to, čo obvykle pijeme na Slovensku. To sa volá šumivé víno Hubert s prívlastkom Deluxe (na zmätenie nepriateľa) a s pravým šampanským ma spoločné akurát to, že sa vyrába z hrozna (aj keď o tom by sa dalo tiež diskutovať).
Reims spolu s Épernay a Chalôns-en-Champagne vytvárajú posvätný trojuholník, oblasť v ktorej sa, ako v jedinej na svete, vyrába pravé šampanské. Všetky ostatné produkty sú len napodobeniny, ktoré ani nemôžu niesť meno Champagne. Práve odtiaľto sa do celého sveta exportuje svetoznáme šampanské – nápoj, ktorý nesmie chýbať na žiadnom luxusnom večierku, dôležitej konferencii alebo na diplomatických misiách.
Ak by ste si predstavovali toto územie ako krajinu okupovanú továrňami, veľkými silami a obrovskými pivnicami, boli by ste na omyle. Tento kraj po stáročia svoju tvár nezmenil. Údolia a roviny sú posiate tisíckami malých viníc. Napriek industrializácií veľkých miest v okolí, vidiek ako keby ostal v stredoveku: kamenné domy, malé pivnice, kostoly z 15. storočia. Prechádzať miestnymi dedinkami znamená vidieť kus skutočného Francúzska a hovoriť s miestnymi ľuďmi znamená zažiť skutočných Francúzov. Je to čarovná krajina, v ktorej sa vyrába čarovný nápoj.
Majiteľ malej vinice nás pozval do svojej pivnice na degustáciu. Nič bombastické nás nečakalo. Malý domček, zato však z neho sršalo to „francúzske“. Šampanské bolo skvelé a predsa iné ako ostatné. A to je tá krásna rôznorodosť. V jednej dedine môžete nájsť aj 10 výrobcov šampanského a predsa chuť každého bude trochu iná. Ak si dáte tú námahu a prídete si šampanské kúpiť priamo sem, ušetríte a niekedy to môže byť aj 10-15 euro. A ak budete takéto šampanské kupovať na Slovensku, prirátajte si k tomu ešte ďalších 500 až 2500 Sk.
Mať vinice je drina. S majiteľom sme chvíľu hovorili o tom, aké to je: 60 hodín práce týždenne, neustály boj o zviditeľnenie sa v tom mori výrobcov, udržiavanie dobrých kontaktov s veľkými zahraničnými zákazníkmi (ambasádami, spoločnosťami).
V súčasnosti sa vo Francúzsku hovorí veľa o delokalizácii podnikov, o outsourcingu. Je to nočná mora každého politika. Z krajiny odchádza domáci kapitál a presúva na východ, kde je lepšie podnikateľské prostredie, lacnejšia pracovná, lojálna garnitúra. Prezidenti tejto krajiny sa dlhé desaťročia všemožne pokúšali zamedziť tomuto trendu, no napriek tomu sa im to (ako napríklad v prípade PSA Peugeot-Citroën na Slovensku) nepodarilo. Jedného sa však zodpovední nemusia báť. Champagne ostane vždy vo Francúzsku. Mohli by ho „presunúť“ trebárs aj do Číny, ale to by už nebolo Champagne. Champagne totiž nie je len to víno. Je to tradícia, neuveriteľne bohatá história. Je to niečo veľmi francúzske. A vždy ostane.
Monday, May 14, 2007
Víkend s Čechoslovákmi
Prezidentské voľby skončili a s nimi aj volebné šialenstvo. V novinových stánkoch možno ešte nájsť posledné časopisy s veľkými analýzami prehry a výhry. Namiesto nich sa už začínajú ukazovať tváre z bežného života, kultúry... Nie na dlho. Za necelý mesiac sa šialenstvo vracia a tentokrát bude zápasiť o poslanecké stoličky neuveriteľné množstvo kandidátov. Socialisti to budú chcieť Sarkozymu vrátiť, centristi by radi posilnili svoje pozície. A samozrejme: všetci proti všetkým. Nudiť sa nebudeme.
Zakopaný poklad na Západe
Remeš sa už nadobro zazelenal a konečne cítiť jar. A tak konečne môžeme viac času tráviť vonku, na terasách, nekonečným debatovaním o politike, školstve a zahraničnej bezpečnosti. Jeden taký deň som využil, aby som spoznal Oliviera. Príjemný chlapík, tridsiatnik, sa už dlhšie zaujíma o strednú Európu. Robí obchodníka, je často na cestách a pod jeho región spadá aj Česká republika a naše Slovensko. V Prahe žil dva roky a dnes chodí za biznisom do našich krajov aspoň raz za mesiac. Pravdepodobne by som ho nikdy nestretol: Francúzov, pravidelne cestujúcich do Východného bloku je mnoho, nehovoriac o nových príležitostiach delokalizovaných podnikov Citroën Peugeot. Olivier však celkom obstojne hovorí po česky a keďže sa chce zdokonaľovať, vyhľadal spoločnosť (aspoň) Slovákov, ktorí napĺňajú jeho uši našou ľubozvučnou rečou.
Úprimne povedané, má to ťažké. Počúvať slovenčinu je pre neho takmer ako učiť sa nový jazyk. Ani si nevieme predstaviť, akú výhodu máme. Rozumieť druhému jazyku tak ako materskému je v Európe dar. Keď sme si o polnoci prvého januára 1993 štrngali šampanským a pripíjali na nový Slovenský štát, mnohí si vydýchli, že sme sa konečne vymanili z toho hnusného českého područia, ktoré utláčalo „nás úbohých Slovákov, biednu Slovač“. Myslím si však, že spoločné dejiny v 20. storočí mali oveľa viac pozitív ako negatív. Stačí len letmo nazrieť do súčasnej spoločnosti a predstaviť si ju bez českej reality: vysokoškolské knihy, skriptá a materiály sú z 85% české; české filmy (alebo aspoň dabing), televízia a rozhlas tvoria podstatnú zložku slovenskej mediálnej kultúry; asi 3 tisíc slovenských študentov navštevuje české univerzity; atď. Máme šťastie.
Olivier mi ukázal, aké je dobré, že vieme po česky, že ten jazyk, kultúra a história nám nie je cudzia. V zjednotenom európskom Babylone, kde pol miliardy ľudí hovorí asi 30 jazykmi, sa môže 5 miliónový Jánošík ľahko stratiť. Je tu však ešte jeden zaujímavý bod. Keď dnes prídete k našim západným susedom, slovensko-český dialóg s pražskou mládežou bude zložitý. Nebudú vám rozumieť možno polovicu toho, čo hovoríte. Vzájomné puto sa trhá. Ale len jednostranne. Ten pretlak českej kultúry na Slovensku spôsobuje, že kontakt s rečou nestrácame. To isté sa však nedá povedať naopak. Je len málo slovenskej kultúry, ktorá by mohla novej českej generácií pripomínať vzdialenú slovenskú reč. Čo sa teda stane o 20-30 rokov? Prestanú Česi rozumieť slovenčine? Ešte je tu stále veľký počet Slovákov, ktorý v Čechách pracujú, študujú, žijú. Možno tí budú tvoriť most. Títo „pionieri“ by mali byť výraznými nositeľmi slovenskej kultúry. Budú mať však možnosť niečo nosiť?
Malý výlet (čo je malé, to je pekné)
S Olivierom a ďalšími dvoma Slovákmi sme na jeho Peugeote cestovali na Severné pobrežie Francúzska, k La Manche (na druhej strane sa tomu hovorí English Channel – tu európska integračná vlna nebola dostatočne silná). Tej myšlienke som sa tešil od prvého momentu: zase na chvíľu vypadnúť z mesta, vidieť novú krajinu. Samozrejme, že mi hlavou prebehla zodpovedná myšlienka na štúdium: skúškové sa blíži – mal by si sedieť na knihami a učiť sa. Ale volanie divočiny bolo silnejšie a cestovateľský duch premohol toho knihomoľského (toho nakoniec premôže hociktorý iný :)
Dostali sme sa do malého prímorského mestečka Quend Plage. Je to vlastne turistická dedina: cez letnú sezónu nepredstaviteľne nabitá dovolenkármi, v zime mŕtva, bez jediného človeka. „Miestny“ predavač v malom obchodíku nám to potvrdil. Počasie určuje demografiu obyvateľstva. Keď sa pred dvoma týždňami objavili prvé teplé lúče, mesto bolo na prasknutie, že sa ani po uliciach nedalo chodiť (nehovoriac o pláži). Keď sme sa počas polozamračenej veternej soboty po uliciach prechádzali my, bolo tam len zopár turistov.
Prostredie však bolo krásne: kilometre a kilometre pláží boli lemované vysokými pieskovými dunami. Miesto ako stvorené na romantické prechádzky. Človeku by sa ani nechcelo veriť, že pred šesťdesiatimi rokmi tu Nemci strieľali na spojenecké vojská a že tu tiekla krv. Jediným mementom z tých čias je betónový nacistický bunker, ktorý sa pomaly ponára do pieskových dún. Namiesto vojakov a lietadiel sa na tejto pláži udomácnila víkendová pohoda. Deti hrajúce futbal, zaľúbené pary prechádzajúce sa pri západe slnka, rodiny so svojimi ratolesťami a psami zbierajúc mušle, surferi a windsurferi v mori... V miestnej reštaurácii ochutnáme morské špeciality (jedna skúsenosť pri jedení darov mora: nikdy príliš neskúmajte čo jete, môže to byť veľmi demotivačné :) a potom ešte krátka prechádzka medzi dunami. A potom na ceste domov zisťujem, že to bol príjemný výlet a malá sonda do víkendového života Francúzov.
Zakopaný poklad na Západe
Remeš sa už nadobro zazelenal a konečne cítiť jar. A tak konečne môžeme viac času tráviť vonku, na terasách, nekonečným debatovaním o politike, školstve a zahraničnej bezpečnosti. Jeden taký deň som využil, aby som spoznal Oliviera. Príjemný chlapík, tridsiatnik, sa už dlhšie zaujíma o strednú Európu. Robí obchodníka, je často na cestách a pod jeho región spadá aj Česká republika a naše Slovensko. V Prahe žil dva roky a dnes chodí za biznisom do našich krajov aspoň raz za mesiac. Pravdepodobne by som ho nikdy nestretol: Francúzov, pravidelne cestujúcich do Východného bloku je mnoho, nehovoriac o nových príležitostiach delokalizovaných podnikov Citroën Peugeot. Olivier však celkom obstojne hovorí po česky a keďže sa chce zdokonaľovať, vyhľadal spoločnosť (aspoň) Slovákov, ktorí napĺňajú jeho uši našou ľubozvučnou rečou.
Úprimne povedané, má to ťažké. Počúvať slovenčinu je pre neho takmer ako učiť sa nový jazyk. Ani si nevieme predstaviť, akú výhodu máme. Rozumieť druhému jazyku tak ako materskému je v Európe dar. Keď sme si o polnoci prvého januára 1993 štrngali šampanským a pripíjali na nový Slovenský štát, mnohí si vydýchli, že sme sa konečne vymanili z toho hnusného českého područia, ktoré utláčalo „nás úbohých Slovákov, biednu Slovač“. Myslím si však, že spoločné dejiny v 20. storočí mali oveľa viac pozitív ako negatív. Stačí len letmo nazrieť do súčasnej spoločnosti a predstaviť si ju bez českej reality: vysokoškolské knihy, skriptá a materiály sú z 85% české; české filmy (alebo aspoň dabing), televízia a rozhlas tvoria podstatnú zložku slovenskej mediálnej kultúry; asi 3 tisíc slovenských študentov navštevuje české univerzity; atď. Máme šťastie.
Olivier mi ukázal, aké je dobré, že vieme po česky, že ten jazyk, kultúra a história nám nie je cudzia. V zjednotenom európskom Babylone, kde pol miliardy ľudí hovorí asi 30 jazykmi, sa môže 5 miliónový Jánošík ľahko stratiť. Je tu však ešte jeden zaujímavý bod. Keď dnes prídete k našim západným susedom, slovensko-český dialóg s pražskou mládežou bude zložitý. Nebudú vám rozumieť možno polovicu toho, čo hovoríte. Vzájomné puto sa trhá. Ale len jednostranne. Ten pretlak českej kultúry na Slovensku spôsobuje, že kontakt s rečou nestrácame. To isté sa však nedá povedať naopak. Je len málo slovenskej kultúry, ktorá by mohla novej českej generácií pripomínať vzdialenú slovenskú reč. Čo sa teda stane o 20-30 rokov? Prestanú Česi rozumieť slovenčine? Ešte je tu stále veľký počet Slovákov, ktorý v Čechách pracujú, študujú, žijú. Možno tí budú tvoriť most. Títo „pionieri“ by mali byť výraznými nositeľmi slovenskej kultúry. Budú mať však možnosť niečo nosiť?
Malý výlet (čo je malé, to je pekné)
S Olivierom a ďalšími dvoma Slovákmi sme na jeho Peugeote cestovali na Severné pobrežie Francúzska, k La Manche (na druhej strane sa tomu hovorí English Channel – tu európska integračná vlna nebola dostatočne silná). Tej myšlienke som sa tešil od prvého momentu: zase na chvíľu vypadnúť z mesta, vidieť novú krajinu. Samozrejme, že mi hlavou prebehla zodpovedná myšlienka na štúdium: skúškové sa blíži – mal by si sedieť na knihami a učiť sa. Ale volanie divočiny bolo silnejšie a cestovateľský duch premohol toho knihomoľského (toho nakoniec premôže hociktorý iný :)
Dostali sme sa do malého prímorského mestečka Quend Plage. Je to vlastne turistická dedina: cez letnú sezónu nepredstaviteľne nabitá dovolenkármi, v zime mŕtva, bez jediného človeka. „Miestny“ predavač v malom obchodíku nám to potvrdil. Počasie určuje demografiu obyvateľstva. Keď sa pred dvoma týždňami objavili prvé teplé lúče, mesto bolo na prasknutie, že sa ani po uliciach nedalo chodiť (nehovoriac o pláži). Keď sme sa počas polozamračenej veternej soboty po uliciach prechádzali my, bolo tam len zopár turistov.
Prostredie však bolo krásne: kilometre a kilometre pláží boli lemované vysokými pieskovými dunami. Miesto ako stvorené na romantické prechádzky. Človeku by sa ani nechcelo veriť, že pred šesťdesiatimi rokmi tu Nemci strieľali na spojenecké vojská a že tu tiekla krv. Jediným mementom z tých čias je betónový nacistický bunker, ktorý sa pomaly ponára do pieskových dún. Namiesto vojakov a lietadiel sa na tejto pláži udomácnila víkendová pohoda. Deti hrajúce futbal, zaľúbené pary prechádzajúce sa pri západe slnka, rodiny so svojimi ratolesťami a psami zbierajúc mušle, surferi a windsurferi v mori... V miestnej reštaurácii ochutnáme morské špeciality (jedna skúsenosť pri jedení darov mora: nikdy príliš neskúmajte čo jete, môže to byť veľmi demotivačné :) a potom ešte krátka prechádzka medzi dunami. A potom na ceste domov zisťujem, že to bol príjemný výlet a malá sonda do víkendového života Francúzov.
Thursday, April 19, 2007
Euroatlantické vzťahy
Bolo niečo po tretej a ja som nedočkavo čítal posledné novinové články v klimatizovanej miestnosti mestskej knižnice: vojna v Iraku, vládna kríza na Ukrajine, prezidentské voľby v USA... Za iných okolností by som im venoval iste viac času, ale myšlienka na to, že už o hodinu to začne ma neustále vytrhávala zo sústredenosti. Nepatrím medzi tie spoločenské živly, ktoré by k svojmu životu potrebovali aspoň jednu udalosť týždenne, ale toto bolo niečo iné. A predsa len: som vo Francúzsku a sobáš tu musí byť aspoň trochu iný!
Odchodom z knižnice som opäť pocítil teplé, sobotňajšie počasie, ktoré do mesta prilákalo množstvo turistov. Je ich plné mesto a sú doslova všade: na námestiach, pred katedrálou a inými kostolmi, v reštauráciách i na mestských toaletách. Pred dvoma týždňami boli ulice ešte relatívne prázdne. Popri katedrále sa potulovalo len zopár odhodlaných Nemcov. Avšak príchodom skutočných jarných dní sa mesto premenilo na turistickú atrakciu. Do mesta dokonca zavítal aj cirkus a kolotoče, ktoré tu „stanujú“ už druhý týždeň. Najprv som tým nebol moc nadšený. Všade zástupy udivených Japoncov, znudených Američanov (ešte šťastie, že našli ten McDonalds), dlhé rady na pošte, v obchodoch. Ale to množstvo turistov dáva zmysel. Znamená to, že ľudia sa tu cítia dobre, že je za čím ísť. Okrem toho, každý z nich tu nechá aspoň 150 – 200 €, čo znamená viac peňazí aj do mestskej pokladne. A mesto žije. Neexistuje štvrť, v ktorej by sa niečo neopravovalo, nerekonštruovalo alebo aspoň nečistilo. Niekedy sa zamýšľam nad tým, či takto myslia aj ľudia na Slovensku. Nebolo by to úžasné, keby sa peniaze z turizmu vracali späť do mestskej infraštruktúry, ktorá by mohla prilákať ešte viac turistov? V Reims to už pochopili a zdá sa, že to funguje. Mesto rastie a napriek malomeštiackym rečiam domácich a študentov o „zapadákove na severovýchode“ (rozumej o Reims) je toto mesto úžasná destinácia nielen pre dovolenkujúcich, ale aj tých, ktorý tu bývajú.
Môj orientačný zmysel ma opäť sklamal. Naposledy som sa stratil v neprehľadných zákutiach predmestia a domov som sa šťastlivo vrátil pred jedenástou. Teraz však išlo o čas. Svadobný obrad mal začať už o niekoľko minút a ja som sa stále motkal v uličkách a hľadal chrám Reformovanej evanjelikálnej cirkvi. Ľudí, ktorých som stretal mi buď nevedeli povedať alebo ma každý navigoval iným smerom. Dobráci, vďaka ním som opäť spoznal neprebádané časti mesta :) Našťastie Francúzi nikdy nezačínajú načas a tak som do chrámu prišiel ešte pred začiatkom.
Na obrad ma pozvala nevesta, s ktorou som sa stretol len pred niekoľkými týždňami. Teraz kráčala uličkou, bola neuveriteľne krásna. Hrala romantická hudba a ľudia boli dojatí. Vpredu, pred oltárom, čakal jej nastávajúci – počerný mladík, profesionálny americký vojak, ktorý už zažil aj horúcu pôdu Iraku. V tom kostole sa stretla zaujímavá skupinka ľudí. Keď som sa doma pripravoval na obrad, bol som trochu nervózny: nemám tu ani oblek, ani poriadne oblečenie. Musel som improvizovať. Ale keď som prišiel na miesto a dôkladne sa rozhliadol, zistil som, že v mozaike miestneho koloritu sa naozaj nemám za čo hanbiť: od afrických odevov až po môjho kamaráta Danyho, ktorý nesklamal ani tentokrát a zhovadil sa par excellence.
Obrad trval asi hodinku a na moje prekvapenie bol spontánny. Chvíľu sa modlilo, chvíľu sa spievalo, chvíľu sa tancovalo a radovalo. Žiadna formalita ani zaužívanosť. Potom sa nevesta postavila a vyznala lásku svojmu nastávajúcemu. Podobne spravil aj on a to pred zrakmi všetkých. Bolo to krásne a úplne bolo cítiť, ako neha zaplavila to miesto. Nachvíľu sme my všetci účastníci mohli zakúsiť intimitu ich vzťahu. Bolo to pekné popoludnie.
O pár týždňov sa novomanžel John vracia späť do Iraku – bez svojej ženy. Posledné riadky v knižnici sa venovali diskusii o možnom stiahnutí americkej armády z neúspešnej misie na blízkom východe. Ešte pred nedávnom by som vedel dať milión dôvodov, prečo by to nebolo dobré, aké následky by to mohlo mať a čo všetko je v tejto misii dôležité. Teraz však verím, že americké prezidentské voľby v novembri budúceho roku prinesú zmenu, ktorá zavolá vojakov späť domov. Tam, kde ich budú čakať ich manželky a deti. Tam, kde sa Sara bude môcť radovať zo svojho Johna a nebude sa musieť báť, že by sa mu niečo stalo v uliciach Bagdadu. A čo keby sa všetci vrátili späť do svojich domovov a tam ostali so svojimi blízkymi a milovanými? Asi by už nemal kto bojovať. A hlavne: nebol by dôvod.
Thursday, March 29, 2007
Nové výzvy
O zdravom vývine morských živočíchov
Bol piatok večer a všetko nasvedčovalo tomu, že nasledujúci víkend bude opäť v štýle pomalého sociálneho a kultúrneho umierania. Áno, áno... v tomto meste je nespočetné množstvo príležitostí, zábavy aj spôsobov ako stráviť celý víkend bez toho, aby sa človek nudil čo len na chvíľu: kiná, múzeá, pamiatky, športy, parky, knižnice, tanečné kluby, čokoľvek. Lenže čo z toho, keď je človek sám? Niekedy človeku naozaj prospeje byť samému. Ísť len tak sám do kina alebo si zaplávať, prejsť sa v parku. Sme tu v tých našich mestách poukladaní vedľa seba ako sardinky a namiesto olivového oleja sme naložení v poriadnom mestskom hluku. Naše kosti mäknú a aj šupiny už nemajú tú prirodzenú farbu. Vtedy je najlepšie vyplávať na šíre more, do otvoreného priestoru, kde sa dá skutočne plávať, popreťahovať kosti, vyblázniť sa, byť sám zo sebou.
No tie naše konzervičky potrebujeme, sme bez seba stratení. Ten dotyk s ďalšími rybami nám často prekáža, no životne ho potrebujeme. Sťažujeme si na málo priestoru, avšak no zároveň nám je jasné, že malé sardinky na šírom mori neprežijú, že sa potrebujú navzájom.
A tak som v piatok večer márne hľadal tie sardinky. Všetky zaliezli do svojich úkrytov, aby 1) písali diplomovky 2) liečili svoje chrípky 3) z čistého nezáujmu. Život v Reims ma naučil, že čo si neuchmatnem to nemám (zábavné, že tento živočíšny princíp som pochopil v civilizovanom meste). Minul som svojich posledných pár centov na karte a obvolal svojich známych a kamarátov, lenže bez výsledku. Ak boli slušnejší, odmietli ma s prísľubom, že mi zavolajú neskôr (prosím, len si nenamýšľajme, že by to naozaj spravili!) a v horšom prípade ma nechali viac krát vypočuť si ich príjemné hlasy v odkazovači.
Na značke naozaj nezáleží
Predstava samoty však bola odstrašujúcejšia a mňa napadla beznádejná myšlienka. Pri ceste vlakom z jedného malého historického mestečka do Remeša som na chvíľku zazrel budovu s veľkým billboardom, na ktorom bol nápis „Gospel Centre“. Bolo to už dávno a myšlienku na to, že by som sa tam šiel pozrieť som zavrhol, keďže ten názov mohol znamenať všetko: od Jehovistov až po školu hudobného gospelu. Bol však osudný piatok večer a beznádejné situácie si vyžadovali beznádejné riešenia. To miesto som skutočne našiel, bol som však mierne zaskočený. Tá budova sa nachádza vo vykričanej štvrti a to ma nenapĺňalo práve istotou, že nájdem kresťanov. Dorazil som na miesto a moje pochybnosti sa len zväčšovali. Vysvietený klub, červený koberec, horiace fakle po celom obvode mi pripomínali známy nočný erotický klub Celentano v centre Trenčína, o ktorom raz povedal jeden už zosnulý kňaz, že tam pracovala aj jeho farníčka, ale len ako upratovačka, lebo bola príliš škaredá. Túžobne som hľadal nejaký záchytný bod (aspoň kríž), ale zbytočne. Pred dverami stáli mladší ľudia a rozprávali sa. Stál som opodiaľ a vo svojom vnútri riešil dilemu dňa: odídem a príde „radšej inokedy“ alebo to risknem a popýtam sa tých ľudí, či je toto nejaké mládežnícke kresťanské stredisko. Ak to bude skutočne podnik s pokrivenou povesťou, tak utŕžim riadnu hanbu (asi ako sa opýtať v centre Brna, kde je Moulin Rouge). Platí však veta: Radšej sa sprosto opýtať ako ostať sprostý. Oplatilo sa to aj tento krát. V priebehu niekoľkých minút som si podával ruku s milým asi 20 – ročným Francúzom, ktorý ma ani neobťažoval s francúzštinou a hneď na mňa začal hovoriť anglicky bez toho, aby som ho o to vôbec poprosil (niečo nevídané na francúzske pomery!). Mňa – Východoeurópana z konzervatívneho Slovenska ešte stále napĺňalo nedôverou to netradičné miesto a excentrickí mladí ľudia. Bol som však uistený, že som na správnom mieste. Ešte chvíľočku to trvalo a skutočne som pookrial a uvedomil som si, že sa nachádzam medzi kresťanmi – medzi svojimi. Práve v ten večer tam bol koncert: reggae kapelka to čoskoro rozbalila a ja som mal zrazu pred sebou obraz spievajúceho frontmana kapely, ktorý to s reggae myslel naozaj vážne, po jeho boku sa vlnil asi 2 metrový africký šuhaj, ktorý to s reggae myslel ešte vážnejšie. Hrali skvelo. Ľutujem, že som bol žgrloš a nekúpil ich CD.
Už len 22 dní
Sme ešte tak ďaleko. Vo Francúzsku riešia problém, ako atraktívne zaujať ľudí v meste, ako ich prilákať do kresťanského prostredia. Neboja sa experimentov a nových prístupov. Na Slovensku riešime, či kapela počas omše môže alebo nemôže hrať vedľa oltára alebo či by speváčky počas chvál mali alebo nemali nosiť sukne. Je to riadny kontrast a asi by sme zbytočne žiarlivo hľadeli na Západ. Skôr by padla vhod otázka, či má zmysel bojovať hlúpe žabomyšie vojny v našich farnostiach a cirkvách. Konzumná spoločnosť sa čoskoro naplno prejaví aj v postkomunistickej krajine akou je Slovensko a fenomén nadbytku zasiahne budúcu generáciu. A pre ňu nebude kresťanstvo už ničím výnimočným – iba jednými z nespočetného množstva spoločenských trendov. Kresťanstvo už nebude mainstream a ani chodiť do kostola nebude normálne a samozrejmé. Bude potom pre nás dôležitá nezložená šiltovka pri modlitbe?
Bol piatok večer a všetko nasvedčovalo tomu, že nasledujúci víkend bude opäť v štýle pomalého sociálneho a kultúrneho umierania. Áno, áno... v tomto meste je nespočetné množstvo príležitostí, zábavy aj spôsobov ako stráviť celý víkend bez toho, aby sa človek nudil čo len na chvíľu: kiná, múzeá, pamiatky, športy, parky, knižnice, tanečné kluby, čokoľvek. Lenže čo z toho, keď je človek sám? Niekedy človeku naozaj prospeje byť samému. Ísť len tak sám do kina alebo si zaplávať, prejsť sa v parku. Sme tu v tých našich mestách poukladaní vedľa seba ako sardinky a namiesto olivového oleja sme naložení v poriadnom mestskom hluku. Naše kosti mäknú a aj šupiny už nemajú tú prirodzenú farbu. Vtedy je najlepšie vyplávať na šíre more, do otvoreného priestoru, kde sa dá skutočne plávať, popreťahovať kosti, vyblázniť sa, byť sám zo sebou.
No tie naše konzervičky potrebujeme, sme bez seba stratení. Ten dotyk s ďalšími rybami nám často prekáža, no životne ho potrebujeme. Sťažujeme si na málo priestoru, avšak no zároveň nám je jasné, že malé sardinky na šírom mori neprežijú, že sa potrebujú navzájom.
A tak som v piatok večer márne hľadal tie sardinky. Všetky zaliezli do svojich úkrytov, aby 1) písali diplomovky 2) liečili svoje chrípky 3) z čistého nezáujmu. Život v Reims ma naučil, že čo si neuchmatnem to nemám (zábavné, že tento živočíšny princíp som pochopil v civilizovanom meste). Minul som svojich posledných pár centov na karte a obvolal svojich známych a kamarátov, lenže bez výsledku. Ak boli slušnejší, odmietli ma s prísľubom, že mi zavolajú neskôr (prosím, len si nenamýšľajme, že by to naozaj spravili!) a v horšom prípade ma nechali viac krát vypočuť si ich príjemné hlasy v odkazovači.
Na značke naozaj nezáleží
Predstava samoty však bola odstrašujúcejšia a mňa napadla beznádejná myšlienka. Pri ceste vlakom z jedného malého historického mestečka do Remeša som na chvíľku zazrel budovu s veľkým billboardom, na ktorom bol nápis „Gospel Centre“. Bolo to už dávno a myšlienku na to, že by som sa tam šiel pozrieť som zavrhol, keďže ten názov mohol znamenať všetko: od Jehovistov až po školu hudobného gospelu. Bol však osudný piatok večer a beznádejné situácie si vyžadovali beznádejné riešenia. To miesto som skutočne našiel, bol som však mierne zaskočený. Tá budova sa nachádza vo vykričanej štvrti a to ma nenapĺňalo práve istotou, že nájdem kresťanov. Dorazil som na miesto a moje pochybnosti sa len zväčšovali. Vysvietený klub, červený koberec, horiace fakle po celom obvode mi pripomínali známy nočný erotický klub Celentano v centre Trenčína, o ktorom raz povedal jeden už zosnulý kňaz, že tam pracovala aj jeho farníčka, ale len ako upratovačka, lebo bola príliš škaredá. Túžobne som hľadal nejaký záchytný bod (aspoň kríž), ale zbytočne. Pred dverami stáli mladší ľudia a rozprávali sa. Stál som opodiaľ a vo svojom vnútri riešil dilemu dňa: odídem a príde „radšej inokedy“ alebo to risknem a popýtam sa tých ľudí, či je toto nejaké mládežnícke kresťanské stredisko. Ak to bude skutočne podnik s pokrivenou povesťou, tak utŕžim riadnu hanbu (asi ako sa opýtať v centre Brna, kde je Moulin Rouge). Platí však veta: Radšej sa sprosto opýtať ako ostať sprostý. Oplatilo sa to aj tento krát. V priebehu niekoľkých minút som si podával ruku s milým asi 20 – ročným Francúzom, ktorý ma ani neobťažoval s francúzštinou a hneď na mňa začal hovoriť anglicky bez toho, aby som ho o to vôbec poprosil (niečo nevídané na francúzske pomery!). Mňa – Východoeurópana z konzervatívneho Slovenska ešte stále napĺňalo nedôverou to netradičné miesto a excentrickí mladí ľudia. Bol som však uistený, že som na správnom mieste. Ešte chvíľočku to trvalo a skutočne som pookrial a uvedomil som si, že sa nachádzam medzi kresťanmi – medzi svojimi. Práve v ten večer tam bol koncert: reggae kapelka to čoskoro rozbalila a ja som mal zrazu pred sebou obraz spievajúceho frontmana kapely, ktorý to s reggae myslel naozaj vážne, po jeho boku sa vlnil asi 2 metrový africký šuhaj, ktorý to s reggae myslel ešte vážnejšie. Hrali skvelo. Ľutujem, že som bol žgrloš a nekúpil ich CD.
Už len 22 dní
Sme ešte tak ďaleko. Vo Francúzsku riešia problém, ako atraktívne zaujať ľudí v meste, ako ich prilákať do kresťanského prostredia. Neboja sa experimentov a nových prístupov. Na Slovensku riešime, či kapela počas omše môže alebo nemôže hrať vedľa oltára alebo či by speváčky počas chvál mali alebo nemali nosiť sukne. Je to riadny kontrast a asi by sme zbytočne žiarlivo hľadeli na Západ. Skôr by padla vhod otázka, či má zmysel bojovať hlúpe žabomyšie vojny v našich farnostiach a cirkvách. Konzumná spoločnosť sa čoskoro naplno prejaví aj v postkomunistickej krajine akou je Slovensko a fenomén nadbytku zasiahne budúcu generáciu. A pre ňu nebude kresťanstvo už ničím výnimočným – iba jednými z nespočetného množstva spoločenských trendov. Kresťanstvo už nebude mainstream a ani chodiť do kostola nebude normálne a samozrejmé. Bude potom pre nás dôležitá nezložená šiltovka pri modlitbe?
Monday, March 19, 2007
O jari a iných ľudských radostiach
Posledné mračná sa popretrhali a v chladnom Remeši sa ukázala jar. Nebol to triumfálny príchod, pretože už o niekoľko dní sa opäť vrátil dážď a dotieravá zima. No život sa tu akosi rozbehol, nehľadiac na to, že teplomer ešte stále ukazuje málo. Slnko svieti čoraz viac a nám teplomilnejším pomáha vytvárať ilúziu, že zima je už nadobro preč. Mesto sa prebúdza: bezdomovci (inak veľmi solventní, zväčša v dobrých jeansoch a značkových teniskách, sa ani zďaleka nepodobajú na nomádske typy aké možno stretnúť u nás) si už zarezervovali svoje fleky; underground vyšiel zo svojich teplých pivníc a spestruje kolorit ulíc jazykom, zjavom a aktivitami; ázijskí turisti vstúpili do mesta so svojimi vždy pripravenými foťáčikmi ako prvé lastovičky. Všade rozvoniavajú gofry a orientálne jedlá, reštaurácie a kaviarne otvorili svoje lenté terasy a Francúzi ich intuitívne zaplnili. Pohľad na malú kaviareň, kde pri šálke kávy vášnivo diskutuje skupinka starších pánov je takmer ikona. Netreba sa ani viac zamýšľať nad tým, o čom hovoria. Blížia sa prezidentské voľby a spoločnosť je posadnutá kanditátmi. Francúzi sú vo všeobecnosti ľudia politickí. Ak sa hovorí, že spoločnosť na Slovensku sa v rokoch 1996-1998 spolitizovala, tak je to ešte nič oproti tomu, koľko sa venujú politike ľudia vo Francúzsku. O politike rozprávajú všetci: mladí, starí, vzdelaní a aj tí, čo vzdelanie nemajú, liberáli aj konzervatívci, veriaci aj neveriaci. O politike sa rozpráva všade: v autobusoch, v reštauráciach, v parkoch, v školách, obchodoch. Myslím, že ak Francúz nemá o čom hovoriť, tak nezačne tradične o počasí, ale o politike. Finálový futbalový zápas francúzskej reprezentácie pozeralo asi 10 miliónov Francúzov. Keď sa pred dvoma týždňami na televíznych obrazovkách objavili v diskusnej relácií prezidentskí kandidáti, sedel doma pri telke taký istý počet ľudí.
„Lot of work and no fun make Jack a dull boy“, hovorieval môj profesor na strednej škole. Francúzi to tiež vedia a čo sa týka voľného času, tak možností, ako ho využiť je veľa. V piatok popoludní som si pustil rádio a či mi to uveríte alebo nie, tak celé popoludnie bolo venované oznamom o tom, kde aký koncert bude, aká je teraz práve otvorená expozícia, aké športové aktivity sú k dispozicií tento víkend, kde možno zájsť s rodinou. A pritom to bolo len lokálne rádio, ktoré vysiela pre Remeš a blízke okolie. Skutočne: ak človek veľa pracuje cez týždeň, tak cez víkend mu mesto ponúka neuveriteľné množstvo príležitostí: hudba, šport, cestovanie... A dobrá správa pre východoeurópskych študentov: väčšina podujatí je pre nás zadarmo.
„Tu v Remeši je jeden slovenský hokejista“ - prekvapujúca veta, ktorú mi povedali moji kamaráti. Nemohol som sa nespýtať „A čo tu robí?“. Asi by som tomu neuveril, ale je to tak. V Remeši hrá profesionálny hokej 5 slovenských hráčov. Francúzko nepatrí medzi svetovú hokejovú elitu (na majstrovstvách sveta hrá „B“ kategóriu) a pravdu povediac ani nepoznám nejakého francúzskeho hokejistu v NHL. Napriek tomu chlapci zarábajú slušné peniaze a darí sa im tu natoľko, že sa sem presťahovali aj so svojimi rodinami. Je to paradox: keď som sa pripravoval na štúdium do Remeša, myslel som si, že tu budem jediný Slovák široko-ďaleko a že tu stretnem tak akurát nejakého Poliaka (lebo Poliaci a Číňania sú všade). Teraz zisťujem, že v Remeši žije asi 15 – 20 Slovákov. Otrepané klišé platí – svet je malý.
„Lot of work and no fun make Jack a dull boy“, hovorieval môj profesor na strednej škole. Francúzi to tiež vedia a čo sa týka voľného času, tak možností, ako ho využiť je veľa. V piatok popoludní som si pustil rádio a či mi to uveríte alebo nie, tak celé popoludnie bolo venované oznamom o tom, kde aký koncert bude, aká je teraz práve otvorená expozícia, aké športové aktivity sú k dispozicií tento víkend, kde možno zájsť s rodinou. A pritom to bolo len lokálne rádio, ktoré vysiela pre Remeš a blízke okolie. Skutočne: ak človek veľa pracuje cez týždeň, tak cez víkend mu mesto ponúka neuveriteľné množstvo príležitostí: hudba, šport, cestovanie... A dobrá správa pre východoeurópskych študentov: väčšina podujatí je pre nás zadarmo.
„Tu v Remeši je jeden slovenský hokejista“ - prekvapujúca veta, ktorú mi povedali moji kamaráti. Nemohol som sa nespýtať „A čo tu robí?“. Asi by som tomu neuveril, ale je to tak. V Remeši hrá profesionálny hokej 5 slovenských hráčov. Francúzko nepatrí medzi svetovú hokejovú elitu (na majstrovstvách sveta hrá „B“ kategóriu) a pravdu povediac ani nepoznám nejakého francúzskeho hokejistu v NHL. Napriek tomu chlapci zarábajú slušné peniaze a darí sa im tu natoľko, že sa sem presťahovali aj so svojimi rodinami. Je to paradox: keď som sa pripravoval na štúdium do Remeša, myslel som si, že tu budem jediný Slovák široko-ďaleko a že tu stretnem tak akurát nejakého Poliaka (lebo Poliaci a Číňania sú všade). Teraz zisťujem, že v Remeši žije asi 15 – 20 Slovákov. Otrepané klišé platí – svet je malý.
Monday, March 5, 2007
One month later
Najvyšší čas učiť sa!
To si povedia mnohí z nás, najmä keď sa blíži povestné skúškové obdobie, ktoré vždy v sebe skrýva nenapodobiteľnú príchuť chladných študijných nocí, stresu a adrenalínu v daný deň D. Je však začiatok marca, v privátoch a na internátoch vládne pokojná atmosféra aktivít, ktoré nemajú so školou absolútne nič spoločné. Tú vetu som si povedal po tom, ako som dva týždne vymetal všetky možné aj nemožné úrady. Všetky formality som už mal za sebou (Samozrejme, že iba zdanlivo. Platí pravidlo: navštíviš jeden úrad – pošlú ťa na ďalšie dva; alebo: vyplníš dva formuláre – podajú ti ešte dva). Toto je jedna z vecí, na ktoré by všetci záujemcovia o štúdium cez Socrates/Erasmus mali dostať školenie. Je to možno tým, že univerzita v Reims prvý krát otvorila svoje brány pre študentov Slovenska a preto nemáme veľké skúsenosti s tým, ako to tu chodí. No svojim byrokratickým očistcom si musí prejsť každý. Čo bolo – to bolo: ja som mohol spraviť tradičnú čiaru a vrhnúť sa na to, kvôli čomu som sem prišiel.
Hurá do školy
Zvolil som si štyri predmety. Nie je to žiadna výhra – ja viem. Taký „preplnený“ rozvrh majú akurát tak študenti jednoodborového externého štúdia estetiky (vo všetkej úcte k ich znalostiam). Som však vo Francúzsku, kde vyučujúcim jazykom je francúzština a kvalita vyučovania je na trochu inej úrovni.
Areál univerzity je skutočný campus – miesto, kde možno nájsť auly, učebne, knižnice, reštaurácie, kaviarne, krčmy, ihriská, bazény. Ak tam raz študent príde, nemusí odtiaľ vyjsť celý deň – mesto v meste. Budovy univerzity nie sú najnovšie – na mnohých miestach pôsobia ošúchane, staro, ako spred 30 rokov. Ale v kombinácii s tou modernou technológiou to vytvára celkom zaujímavý image. Moja fakulta sa nachádza spolu s filozofickou fakultou v jednom z dvoch campusov, ktoré tu v Reims sú.
Mimochodom: Francúzi majú na všetko skratky alebo skrátené slová. Niekedy to treba skúmať, lebo to má logiku a stačí sa len trochu zamyslieť. Tak napríklad: bibliothéque (knižnica) – B.U., faculté (fakulta) – fac, semestre (semester) – sem, toaletný papier – P.Q... dokonca majú aj skratku pre bezdomovca a bežne ju používajú S.D.F (Sans Domicile Fix – bez trvalého bydliska). Občas tak vznikajú zábavné situácie, ktoré si domáci vôbec neuvedomujú. Napríklad, keď je na informačnom panely mestskej hromadnej dopravy napísané Fac de Science. Keby to niekto prečítal po anglicky, asi by bol pohoršený.
Jedna vyučovacia hodina trvá štandardne 180 minút – 3 hodiny. Profesor si obyčajne stanový jednu alebo dve krátke prestávočky, ktoré sú chvíľkovým vyslobodením pred kvantom informácií, ktoré sa na nás valia. Človek, ktorý sedí za katedrou alebo stojí za rečníckym pultíkom v aule, zvyčajne slovami nešetrí. Ešte ani raz som nemal pocit, že by vyučovanie odflákol, že by sa nepripravil. Ešte ani raz sa nestalo, že by meškal alebo, že by odišiel z hodiny skôr, kvôli nejakým bližšie nedefinovaným „neodkladným záležitostiam“ (to je zaužívaná prax na mojej slovenskej fakulte, možno to poznáte v inom znení). Všetci tí nádejní právnici sú veľmi poctiví v písaní poznámok. Niekedy to vyzerá ako na základnej škole. Berú to však vážne.
Ak by predsa len niekomu nestačili informácie z prednášky, je tu ešte knižnica. Ale pozor: netreba si to mýliť s našimi socialistickými skladmi starých a použitých kníh. Oni tu budovu vlastne volajú mediatheque a je to miesto, kde možno získať všetky poznatky všetkými spôsobmi. Keď som prvý krát vstúpil do tej veľkej presklenej budovy, bol som ohromený. Dvojposchodový presvetlený priestranný pavilón je po svojich obvodoch naplnený policami s knihami. V strede sa nachádza veľké množstvo počítačov. Všade sú nejaké kútiky, kde je možné zašiť sa, študovať až do zblbnutia. Toto miesto priam motivuje k tomu, aby tam človek strávil celý deň a učil sa, učil sa, učil sa. Postupne som objavoval nové a nové výhody tohto miesta. Potrebujete sa učiť v skupine a nevyrušovať pri tom ostatných? Nech sa páči: na druhom poschodí sa nachádzajú odhlučnené mini-učebne pre štúdium-chtivých nadšencov. Chcete mať prehľad o najčerstvejších udalostiach zo sveta? Stačí navštíviť miestnosť, kde vám zadarmo poskytnú noviny, časopisy z celého sveta. Môžete si tam dokonca zapnúť telku alebo rádio a sledovať. Nikde nechýbajú počítače. Potrebujete tlačiť, skenovať, fotiť? Nie, už netreba chodiť z jedného konca mesta na druhý, vláčiť zo sebou tonu kníh na prefotenie a popritom sa modliť, aby som stihol otváracie hodiny knižnice. Tu je všetko na jednom mieste. Jedným slovom povedané: vyjdime v ústrety študentovi. Také jednoduché.
Anglický babylon
Chodím tu aj na angličtinu (kredity treba zbierať všade, kde sa dá). Tento kurz nenavštevuje veľa študentov– je nás tak 6-7. Vždy sa teším na štvrtok popoludní, pretože to je jediná časť týždňa, kde mám čo povedať (a dokonca plynule). Chodím tam rád aj preto, lebo sledovať Francúzov, ako sa z celej sily snažia potlačiť svoj francúzsky akcent a hovoriť ako „rodení“ Briti, ma vždy dostáva do kolien. O Slovanoch sa hovorí, že učenie cudzích jazykov im ide ľahko (ó, ako sa len na to spolieham!), no o obyvateľoch Francúzska sa to asi nebude dať povedať. Moji spolužiaci sa učia angličtinu 8-9 rokov, denne sa s ňou stretávajú, každoročne navštevujú anglicky hovoriacu krajinu, no napriek všetkým týmto faktom hovoria po anglicky asi ako najtuhší Maďar z južného Slovenska po slovensky (a niekedy ešte horšie). Ten prekrásny francúzsky romantický prízvuk je asi ich prekliatím.
Takže žiarim aspoň niekde, moje ego nie je úplne zadupané do zeme. Vyučujúca profesorka (veľmi milá pani so španielskymi koreňmi) sa venuje angličtine celý svoj život a je to aj počuť, aj keď v slabých chvíľkach sa nezaprie ani ona. Krušné chvíle prichádzajú, keď máme za úlohu zdanlivo jednoduchý preklad. Pre mňa to však znamená dvojnásobný preklad: z francúzštiny do slovenčiny a potom do angličtiny. Tam, kde si výslovnosťou ustatí domáci študenti oddýchnu, začína pre mňa ten pravý lingvistický boj. A boj sa nekončí, ani keď je vysvetľovaná gramatika – samozrejme v domácom jazyku. Občas som taký zmagorený, že keď niečo nerozumiem, tak sa spolusediacej spýtam sebavedomú vetu: Je ne comprends pas this sentence, lebo to sa povie, že like this? Comme ça? A chúďa dievča sa na mňa nechápajúc pozerá, lebo v tej chvíli by mi ani vlastná mater nerozumela.
To si povedia mnohí z nás, najmä keď sa blíži povestné skúškové obdobie, ktoré vždy v sebe skrýva nenapodobiteľnú príchuť chladných študijných nocí, stresu a adrenalínu v daný deň D. Je však začiatok marca, v privátoch a na internátoch vládne pokojná atmosféra aktivít, ktoré nemajú so školou absolútne nič spoločné. Tú vetu som si povedal po tom, ako som dva týždne vymetal všetky možné aj nemožné úrady. Všetky formality som už mal za sebou (Samozrejme, že iba zdanlivo. Platí pravidlo: navštíviš jeden úrad – pošlú ťa na ďalšie dva; alebo: vyplníš dva formuláre – podajú ti ešte dva). Toto je jedna z vecí, na ktoré by všetci záujemcovia o štúdium cez Socrates/Erasmus mali dostať školenie. Je to možno tým, že univerzita v Reims prvý krát otvorila svoje brány pre študentov Slovenska a preto nemáme veľké skúsenosti s tým, ako to tu chodí. No svojim byrokratickým očistcom si musí prejsť každý. Čo bolo – to bolo: ja som mohol spraviť tradičnú čiaru a vrhnúť sa na to, kvôli čomu som sem prišiel.
Hurá do školy
Zvolil som si štyri predmety. Nie je to žiadna výhra – ja viem. Taký „preplnený“ rozvrh majú akurát tak študenti jednoodborového externého štúdia estetiky (vo všetkej úcte k ich znalostiam). Som však vo Francúzsku, kde vyučujúcim jazykom je francúzština a kvalita vyučovania je na trochu inej úrovni.
Areál univerzity je skutočný campus – miesto, kde možno nájsť auly, učebne, knižnice, reštaurácie, kaviarne, krčmy, ihriská, bazény. Ak tam raz študent príde, nemusí odtiaľ vyjsť celý deň – mesto v meste. Budovy univerzity nie sú najnovšie – na mnohých miestach pôsobia ošúchane, staro, ako spred 30 rokov. Ale v kombinácii s tou modernou technológiou to vytvára celkom zaujímavý image. Moja fakulta sa nachádza spolu s filozofickou fakultou v jednom z dvoch campusov, ktoré tu v Reims sú.
Mimochodom: Francúzi majú na všetko skratky alebo skrátené slová. Niekedy to treba skúmať, lebo to má logiku a stačí sa len trochu zamyslieť. Tak napríklad: bibliothéque (knižnica) – B.U., faculté (fakulta) – fac, semestre (semester) – sem, toaletný papier – P.Q... dokonca majú aj skratku pre bezdomovca a bežne ju používajú S.D.F (Sans Domicile Fix – bez trvalého bydliska). Občas tak vznikajú zábavné situácie, ktoré si domáci vôbec neuvedomujú. Napríklad, keď je na informačnom panely mestskej hromadnej dopravy napísané Fac de Science. Keby to niekto prečítal po anglicky, asi by bol pohoršený.
Jedna vyučovacia hodina trvá štandardne 180 minút – 3 hodiny. Profesor si obyčajne stanový jednu alebo dve krátke prestávočky, ktoré sú chvíľkovým vyslobodením pred kvantom informácií, ktoré sa na nás valia. Človek, ktorý sedí za katedrou alebo stojí za rečníckym pultíkom v aule, zvyčajne slovami nešetrí. Ešte ani raz som nemal pocit, že by vyučovanie odflákol, že by sa nepripravil. Ešte ani raz sa nestalo, že by meškal alebo, že by odišiel z hodiny skôr, kvôli nejakým bližšie nedefinovaným „neodkladným záležitostiam“ (to je zaužívaná prax na mojej slovenskej fakulte, možno to poznáte v inom znení). Všetci tí nádejní právnici sú veľmi poctiví v písaní poznámok. Niekedy to vyzerá ako na základnej škole. Berú to však vážne.
Ak by predsa len niekomu nestačili informácie z prednášky, je tu ešte knižnica. Ale pozor: netreba si to mýliť s našimi socialistickými skladmi starých a použitých kníh. Oni tu budovu vlastne volajú mediatheque a je to miesto, kde možno získať všetky poznatky všetkými spôsobmi. Keď som prvý krát vstúpil do tej veľkej presklenej budovy, bol som ohromený. Dvojposchodový presvetlený priestranný pavilón je po svojich obvodoch naplnený policami s knihami. V strede sa nachádza veľké množstvo počítačov. Všade sú nejaké kútiky, kde je možné zašiť sa, študovať až do zblbnutia. Toto miesto priam motivuje k tomu, aby tam človek strávil celý deň a učil sa, učil sa, učil sa. Postupne som objavoval nové a nové výhody tohto miesta. Potrebujete sa učiť v skupine a nevyrušovať pri tom ostatných? Nech sa páči: na druhom poschodí sa nachádzajú odhlučnené mini-učebne pre štúdium-chtivých nadšencov. Chcete mať prehľad o najčerstvejších udalostiach zo sveta? Stačí navštíviť miestnosť, kde vám zadarmo poskytnú noviny, časopisy z celého sveta. Môžete si tam dokonca zapnúť telku alebo rádio a sledovať. Nikde nechýbajú počítače. Potrebujete tlačiť, skenovať, fotiť? Nie, už netreba chodiť z jedného konca mesta na druhý, vláčiť zo sebou tonu kníh na prefotenie a popritom sa modliť, aby som stihol otváracie hodiny knižnice. Tu je všetko na jednom mieste. Jedným slovom povedané: vyjdime v ústrety študentovi. Také jednoduché.
Anglický babylon
Chodím tu aj na angličtinu (kredity treba zbierať všade, kde sa dá). Tento kurz nenavštevuje veľa študentov– je nás tak 6-7. Vždy sa teším na štvrtok popoludní, pretože to je jediná časť týždňa, kde mám čo povedať (a dokonca plynule). Chodím tam rád aj preto, lebo sledovať Francúzov, ako sa z celej sily snažia potlačiť svoj francúzsky akcent a hovoriť ako „rodení“ Briti, ma vždy dostáva do kolien. O Slovanoch sa hovorí, že učenie cudzích jazykov im ide ľahko (ó, ako sa len na to spolieham!), no o obyvateľoch Francúzska sa to asi nebude dať povedať. Moji spolužiaci sa učia angličtinu 8-9 rokov, denne sa s ňou stretávajú, každoročne navštevujú anglicky hovoriacu krajinu, no napriek všetkým týmto faktom hovoria po anglicky asi ako najtuhší Maďar z južného Slovenska po slovensky (a niekedy ešte horšie). Ten prekrásny francúzsky romantický prízvuk je asi ich prekliatím.
Takže žiarim aspoň niekde, moje ego nie je úplne zadupané do zeme. Vyučujúca profesorka (veľmi milá pani so španielskymi koreňmi) sa venuje angličtine celý svoj život a je to aj počuť, aj keď v slabých chvíľkach sa nezaprie ani ona. Krušné chvíle prichádzajú, keď máme za úlohu zdanlivo jednoduchý preklad. Pre mňa to však znamená dvojnásobný preklad: z francúzštiny do slovenčiny a potom do angličtiny. Tam, kde si výslovnosťou ustatí domáci študenti oddýchnu, začína pre mňa ten pravý lingvistický boj. A boj sa nekončí, ani keď je vysvetľovaná gramatika – samozrejme v domácom jazyku. Občas som taký zmagorený, že keď niečo nerozumiem, tak sa spolusediacej spýtam sebavedomú vetu: Je ne comprends pas this sentence, lebo to sa povie, že like this? Comme ça? A chúďa dievča sa na mňa nechápajúc pozerá, lebo v tej chvíli by mi ani vlastná mater nerozumela.
Subscribe to:
Posts (Atom)
