Nie je dobré byť človeku osamote
Keď je človek 10 dní bez teplej stravy, teplej sprchy, svetla, jednoducho hocičoho, čo aspoň čiastočne pripomína známky civilizácie, začína to s ním hýbať. Jeden-dva dni, to je dobrodružstvo. Svietite si sviečkami, jete jedlo z konzervy, umývate sa studenou vodou. Človek sa cíti opäť chvíľu tak prírodne a neviazane, divoko. No na štvrtý deň to už prestáva byť zábava a po desiatich dňoch je to veľa aj pre horských dobrodruhov. A potom sa zrazu prichytíte pri tom, že vám spraví radosť obyčajná elektrická zásuvka v McDonald´s. Vtedy netreba meškať ani sekundu – rýchlo nabiť mobil, notebook a mp3 player. Mimochodom, McDonald´s je tu vo Francúzsku neuveriteľne obľúbený. Kedykoľvek prejdem okolo, je tam plno. A počas obedných prestávok stojí pri pultoch toľko ľudí, že sa tam neoplatí ani ísť. Počas tých 10 dní, keď mi teplé jedlo bolo vzácnosťou a ja som iné stravovacie zariadenie nepoznal, mi bol McDonald´s poslednou záchranou. Ja viem... nech mi odpustia všetci antikapitalisti a antiamerikanisti! Moja veľká hanba, s ktorou sa nechcem nikde príliš chváliť.
Keď je človek 10 dní bez kontaktu s ľuďmi, s minimálnym kontaktom s rodinou, v cudzej krajine, kde nikoho nepozná, začína to otriasať jeho spoločenským cítením. Samozrejme, každý z nás občas potrebuje byť sám. A deň dva samoty je z času na čas prospešný. Utriediť si myšlienky, ostať chvíľu v tichu, spraviť niečo pre seba... No po desiatich dňoch som sa cítil paradoxne: ako na opustenom ostrove. Ostrove, na ktorom žije ďalších 200 tisíc ľudí. Množstvo ľudí, množstvo príbehov, no ja – ako keby izolovaný od všetkých. A vtedy samota dokáže divy. Zrazu sa prichytíte pri tom, že vám spraví radosť plastový modrý kýbel, ktorý ste tak dlho hľadali. Alebo sa tešíte na to, kedy vstúpite do autobusu, aby ste mohli vodiča s úsmevom na tvári pozdraviť notorickým Bonjour.
No a keď sa to prvé spojilo s tým druhým, začal som rozmýšľať o tom, či to má zmysel. Hladný, bez spoločenského života, som každý večer pri svetle sviečky čítal knižky, čo som si zobral zo Slovenska. A potom, keď sviečka dohorela (zvyčajne okolo deviatej, pol desiatej) som sa ešte viac zakryl do svojej periny, aby mi bolo aspoň trochu teplo a „spokojne“ som zaspal. Keď sa teraz – s odstupom niekoľkých dní – na to pozerám, malo to aspoň jednu výhodu: denne som spával 10 – 11 hodín. Vtedy to však nebola útecha a ja som nevedel čo robiť.
Breakthrough alebo: Zázraky sa dejú
Čakal som v malej chodbičke svojej francúzskej univerzity na svoju koordinátorku štúdia. Podvedome som si vybavoval náš posledný rozhovor. Vlastne, aby som bol presný: pokus o rozhovor, ktorý sa skôr podobal na blízke stretnutie 3. druhu. Madame Clement je staršia energická žena, ktorá svojimi gestami, mimikou, spôsobom chôdze a obliekaním vo mne budí dojem typickej francúzskej ženy, ktorú by mohli pokojne dať aj do encyklopédie o Francúzsku. Je veľmi ústretová a na svoju vizitku mi dokonca napísala, že jej môžem, v prípade nejasností, zavolať až do desiatej hodiny večer. Jej problém je v tom, že keď spustí svoj prúd slov, nedokáže ju nik zastaviť. Rozpráva neuveriteľne rýchlo. Keď sme sa naposledy „rozprávali“, po niekoľkých minútach úporného počúvania som to vzdal. Prišiel ešte jej chabý pokus o angličtinu (nikdy nežiadajte Francúzov o dialóg v angličtine – je to strašné) a koniec kapitulačné „Oh, mein Gott!“, ktoré celé naše snaženie dokonale vystihlo.
Teraz som mal s madame Clement dohodnuté rendez-vous na 17.00 hodinu a tak som tam poslušne čakal a pripravoval sa na všetko. No to, čo prišlo bolo nad moje očakávania.
Som človek, ktorý má vzťah s Bohom a snaží sa s ním denne rozprávať. Rozprávam mu, čo žijem, čo ma trápi. Okrem toho sa ho snažím aj počúvať. Nie vždy to ide ľahko. No tu, sediac pred kanceláriou madame Clement, čakajúc na osudovú 17. hodinu, som počul veľmi jasne povedané „Ježiš“. Áno, na univerzite v Remeši, vo Francúzsku, ktoré je 1300 km od Slovenska som počul jasné „Ježiš“. A zrazu predo mnou stáli dvaja mládenci a jedna dievčina. Prichádza dilema: povedať niečo po slovensky alebo mlčať? Čo ak to nie sú Slováci? Potom to bude trapas. Jeden z nich sa ma opýtal niečo lámanou francúzštinou a vtedy prišla moja chvíľa: odpovedal som po slovensky. No a čo že sa strápnim! No a čo, že to nebudú Slováci! Musím to skúsiť! ... Vyšlo to! Rozumeli mi! Irónia toho momentu bol fakt, že len jeden bol Slovák. „Študujem medzinárodné vzťahy, som z Bardejova a som tu cez Erazmus“ odpovedal mi zarazený Slovák Marián. „Ja som Isabelle, ale som fRancúzska a hovoRím trochu po slovensky.“, predstavila sa mi Isabelle so silným stredoslovenským prízvukom a typickým francúzskym račkovaním. Keď mi neskôr povedala, že chodí navštevovať svojich starých rodičov do Podbrezovej, vôbec som sa nečudoval. „I ja jest Marton, z Hungarie, no teraz študuju w Poľska a rozumeju ti“. Tak tu predo mnou stál jeden Slovák, Francúzska z Podbrezovej a Maďar z Krakowa.
Konečne na plno
Stretnutie s madame Clement prebehlo bez jediného Mein Gott, keďže Isabelle jej svojou bezchybnou francúzštinou všetky moje otázky predložila. No a potom šlo všetko rýchlo. Isabelle so svojou kamarátkou Vanessou boli veľmi priateľské a keď sa dozvedeli o mojich peripetiách s elektrárenskou spoločnosťou, hneď sa ponúkli, že pomôžu. Bol som prekvapený a dlho som tomu nemohol uveriť. Bol som pre nich (a v podstate ešte stále som) cudzí človek, no napriek tomu ma prijali, pomohli mi. A tak sme vytvorili slovensko-francúzsku partiu. Stretávame sa aj v škole a keďže máme niektoré kurzy spoločné, sú to aj moje spolužiačky.
Moje problémy s elektrinou vyriešili francúzski úradníci svojsky. Presťahovali o poschodie vyššie. Takže nová izba, nový apartmán a spolubývajúci. Vlastne spolubývajúca. Volá sa Khadidja a je čierna ako noc. Jej rodičia sú pôvodom z Čadu – preto tá farba. Ale inak je to naturalizovaná Francúzska, dieťa nespočetného davu emigrantov, ktorí v druhej polovici 20. storočia emigrovali či už z politických alebo ekonomických dôvodov.
Za 24 hodín sa mi podarilo vyriešiť kopec problémov: poriadne ubytko, štúdium, priatelia. Keď som v nedeľu ráno otvoril okno a zacítil tú jarnú atmosféru, rozhodol som sa, že tu predsa len ostanem :)
Monday, February 19, 2007
Subscribe to:
Post Comments (Atom)

9 comments:
peto, som strasne rada,ze sa ti konecne podarilo nejako sa tam uchytit.ja som to tu mala aspon o 1000%lahsie v porovnani s tebou,aj ked zaciatky boli tiez trochu tazsie.ale mam tu buddy group, parties, spolubyvajucich, ktori mi rozumeju, ochotnych administratorov na univerzite a system pre zahranicnych studentov, ktory je nastaveny tak, ze este ani nevyslovis poziadavku a uz to mas splnene...ale o to lahsie sa potom budes vediet prebyjat svetom.ved vsetko zle je na nieco dobre.no nie?drz sa:)
Ahoj Peto. Sedim tu pred mojim 20" monitorom a usmievam sa ako male stastne dieta. Mam velku radost z toho, ze sa ti konecne poriadne "zadarilo" (i ked verim, ze sa ti darilo stale) a ze vsetko to stradanie a neprijemnosti sa zacinaju pretvarat na uzitocnu skusenost. Dufam a prosim Pana aby ostaval s tebou v stretnutiach s novymi priatelmi. Mam radost, ze ti zivot vo francuzsku opat zacina viac chutit. Vela stastia bracho... Pripajam este link na "moju" stranku kde obcas davam fotky z vyjazdov, akcii, [www.climb.szm.sk]
S pozdravom Sesse
ahoj petko!tesim sa s tebou...CHVALA PANOVI!!!robi veke veci v nasich zivotoch a najma ked si myslime, ze uz nas asi nicim neprekvapi....je uzasne, ze mame takeho DOBREHO BOHA!inak poslala som ti maila:)bud s Panom!
Peto, nech ta Pan pozehnava a povzbudzuje v kazdy cas, bud odvazny a neboj sa - lebo co Pan zacal to i dokonci. Biblia hovori - ze ktorych Pan povolal tych aj oslavil. Tak pekne studuj, ver a pod dalej. Nezabudaj dakovat za tsetko co ti Pan dava. On je s tebou stale - Emanuel.
Dobry cas s Panom vo fancuzskej zemi.
Peter - Skala
Ahoj Peto, zdravime Ta Ja, Marek a Silvia. Sme radi, ze sa vsetko na dobre obratilo a uz teraz sa na Teba tesime ked sa nam vratis. Chystaju sa zmeny vo vedeni katedry. Teda okrem toho, ze Zala je nedotknutelny, dni Bujnovej su pravdeodobne spocitane. Hovori sa o nastupcovi v podobe Dubnicku takze sa moze stat, ze prides do trosicku noveho prostredia. My teraz ideme na kruzkovicu,a nezabudneme si ta poctit minutou ticha a poharikom respektive flasami chlastu. Chybas nam a dufame ze posles pohladnicu na katedru:)
Ahoj Peto, pekny blog, zaujimavo pises,teda vela zdaru a sil prajem, pekny den! Marta z Brna
cau peto,kedy pribudne dalsi clanok?podme, podme, sme vsetci zvedavi ako pokracujes vo francuzsku:))
caf petrik neunavne tu citam a klobuk dole ...ty to zvladas uplne neuveritelne ja by som asi uz odisla hoci aj peso:):) ....ale este sa priznam ze sa tu na tom bavim a vela smejem ....este viac odvahy a vytrvalosti ti zehnam
Post a Comment