Keď človek priveľa sníva
Asi už konečne začínam triezvieť z tej hlúpej predstavy, že v cudzom jazykovom prostredí sa dajako už len chytím, že to nejako intuitívne lingvisticky zvládnem. A poviem vám, že kocovina je to teda riadna.
Samozrejme, že nejaká intuícia na svete jednoducho nedokáže preklenúť to, že francúzština je cudzí jazyk. Okrem toho je to reč, ktorá sa vyvíja stáročia preto jej písaná a ústna forma sa neuveriteľne odlišujú. A to som ešte nespomenul fakt, že tento „krásny jazyk“ (ako o ňom mnohí zanietene hovoria) má napríklad 16 samohlások. Nie nie – žiadne a e i o u. 14 orálnych a štyri nosové samohlásky môžu zo života urobiť peklo. Myslím, že rôzne výnimky nebudem ani spomínať (pretože ich ani sám všetky neviem). Nič sa však nedá robiť, fakty hovoria samé za seba: francúzština je jeden zo svetových jazykov, dá sa s ňou dohovoriť v Európe, Severnej Amerike, Juhovýchodnej Ázii. Je to jazyk diplomatov a Európskej únie.
Jazyk môj každodenný
Denne sa musím mordovať s tou rečou. Jednoduché dialógy zvládam – aj keď na všetko sa musím pýtať dva krát. Dokonca, aj keď mi niekto popraje pekný večer a šťastnú cestu domov, tak to chvíľu trvá, kým pochopím, usmejem sa a poďakujem. Pre dotyčného to musí vyzerať dosť hlúpo. Keď sa však začnú ľudia vypytovať a používajú dlhšie vety, vtedy to začína byť sranda. Čím dlhšie ten človek hovorí, tým menšia šanca, že pochopím. Ak má jeho časť dialógu viac ako 10 sekúnd, proste to vzdávam a odovzdávam sa do Božích rúk. Vtedy už nehľadám štruktúru, ale chytám slovíčka a snažím sa vytvoriť si kontext. A keď už zlyhá aj to, tak sa aspoň pekne usmievam. A keď sa takto kapitulačne škerím na svet, premýšľam v tej chvíli, ako je možné, že som sa dostal až sem.
Snažím sa aj trénovať: počúvam ľudí v autobuse. Neviem o čom sa bavia, čo práve preberajú. Občas však zachytím nejaké slovo, dokonca časť vety. Raz som takto počúval rozhovor dvoch počernejších francúzskych junákov. Boli oblečení vo veľmi cool teplákových súpravách, takých, že tu by sa to ani v sekáčoch nepredalo. Problém bol v tom, že čím viac som ich počúval, tým menej som im rozumel. Aspoň slovo, aspoň náznak! Ale nič. Už som sa chcel označkovať ako totálny looser, čistá nula. Aká to bola radosť, keď som si po chvíli uvedomil, že tí chlapci vôbec nerozprávajú po francúzsky! Boli to deti Alaha a ich arabčina ma dostala na lopatky.
Niekedy je dobré brať to s rezervou
Neviem, či sa to dá považovať za zázrak, ale za tých 6 pracovných dní, ktoré som tu, sa mi podarilo kúpiť si kartu do mobilu, založiť si účet v banke, vybaviť študentskú kartu (tá je nesmierne dôležitá), zaplatiť mesačník na mestskú hromadnú dopravu, objednať si stravovaciu kartu do jedálne, zaobstarať si poistenie domácnosti, zapísať sa do 4. ročníka a získať atestáciu pre štúdium na zahraničnej vysokej škole.
Najviac radosti mám však z jazykového kurzu francúzštiny, ktorý budem navštevovať zadarmo – to je jedna z výhod študovania v programe Erazmus. Kurzy sa uskutočňujú v rámci organizácie CIEF, ktorá patrí pod moju univerzitu. Keď som tam bol prvý krát, tak som mal pocit, že oslavujú Nový čínsky rok alebo čo. Bolo to tam ako na Novej Dubnici, keď sú tam stánky: Vietnamci, Čínania, Kórejčania.. potom som sa pozrel na zápisné listy a zistil som, že žiaden čínsky Nový rok sa nekoná. Tá škola je jednoducho zaplavená ľuďmi z Ázie. Sem tam sa vyskytne ešte nejaký Ukrajinec alebo Rus, ale zväčša to vyzerá tak, že v triede je 17 ázijcov, jeden Turek a občas nejaký ten Rus. Hneď som sa cítil medzinárodne. A to (ako obvykle) nebolo všetko. Keď som sa prišiel zahlásiť na riaditeľstvo, tak spoza stola na mňa pozeralo malé čínske žieňa – a bola to riaditeľka. Riaditeľka francúzskeho inštitútu pre vzdelávanie cudzincov! Úplne prvá myšlienka (aj keď nepochopiteľná) bolo hneď povedať nejaké japonské slovo, napr.: Osaka! Šikoku! Alebo aspoň Taj-pej! No proste som bol úplne mimo. Potom ma napadlo, že čo ak je toto naozaj nejaká ázijská štvrť. Ale potom mi napadlo, že však predsa tam mali bielu upratovačku. V tom však tá malá gejša prehovorila na mňa tou krásnou rečou a ja som sa opäť cítil ako doma. Neviete si však predstaviť, aké smiešne je, keď Číňan hovorí po francúzsky.
Dúfam, že keď budem vedieť aspoň trochu plynule, si to isté nepovedia aj oni o mne: neviete si ani predstaviť, aká je to zábava počúvať ho, keď hovorí po francúzsky!
Tuesday, February 13, 2007
Subscribe to:
Post Comments (Atom)

4 comments:
petko som sa pobavila, i ked viem, ze to pre teba nie je teraz lahke....ale doslova som sa tam nasla:)hmmm ved nie nadarmo sa tvrdi, ze francuzstina je jeden z najtazsich jazykov;)...
no inaaac.. smadny brat ty si skratka taky komunikacny typ.. :)
tej azijcanke si mal povedat ze: óó thendhn!!
Ahoj Peto
Dalsich par krasne prezitych dni za tebou, dalsie nove zazitky, dalsi novy blog. Parada. Tesim sa z kazdej vety, ktoru si napisal. A moj prvy dojem z Francuzka (i ked som tam stravil iba 5 dni so slovakmi v meste Annecy) bolo: multikulti. Tak si to tam riadne uzi, pretoze o takych veciach sa u nas na Povazi ani nerozprava. Maj sa krasne a nech ta v kazdom kroku sprevadzaju Ajneli strazni. S pozdravom pre vsetkych...
ako vidim, nestratis sa ani vo francuzsku:)
Post a Comment