Ako som sa dostal do Reims

Prvé minúty...
„Thank you for choosing Eurolines.“ Povedal lámanou angličtinou jeden z dvoch maďarských šoférov autobusu, ktorý ma viezol z Viedne. To mali byť posledné slová domoviny ešte predtým, ako som mal vystúpiť do úplne cudzieho sveta. V momente, ako som si zobral svojich „pár kíl“ batožiny, som zistil, že som stratený. Nemal som ani poňatia o tom, kde som, kam mám ísť, čo robiť. Na papieriku vo vrecku som mal len číslo hotela, kde mám stráviť víkend a nejakú adresu. Razom ma prešla moja dobrodružná nálada objavovať Európu s použitím minimálnych jazykových znalostí francúzštiny. „Si vo Francúzsku...“ znela vo mne veta prebudenia, „ tu nikto nebude hovoriť po anglicky! Tu majú ešte aj pre walkman francúzsky výraz – baladeur!“. Našťastie sa v každom kúte sveta nájde nejaký Slovák. A ten, ktorého som stretol vedel dokonca aj po francúzsky. Hneď vyzeralo všetko lepšie.


Kultúrny šok a aklimatizácia
Moja prekladateľka však mala povinnosti a tak som ostal v hoteli iba so svojimi pár frázami. V priebehu niekoľkých hodín som sa mi podarilo pochopiť mestskú hromadnú dopravu. Neverili by ste, ale 2/3 všetkých vodičov tvoria ženy. Samozrejme, že tu nejazdia nejaké staré harmoniky. Všetko je čisté, autobusy chodia podľa rozpisu a často. Za hodinu sa bez problémov môžete dostať z jedného predmestia na druhé a to aj v dopravnej špičke. Je úplne normálne, že cestujúci zdravia šoféra (teda ak nenastupujú inými dverami). Všetci sú veľmi slušní – dokonca aj mládež, ktorá sa tvári veľmi undergroundovo zvykne púšťať na svoje miesto starších.

V mestských linkách sa však žiť nedá a Remeš je viac než len hľadanie zastávok. Moja prvá návšteva centra mesta ma očarila. Bola sobota večer, v uliciach bolo množstvo ľudí. Vysvietené obchody, ohromná katedrála, ruch, vône, pohyb... Chvíľu som sa cítil ako hlavná protagonistka z telenovely „Jednoducho Mária“. Bol to veľký svet a ja som bol len jedno malé zrnko. Po niekoľkých minútach kráčania s otvorenými ústami som zistil, že vôbec neviem kde som. Bol som stratený. Sám, vo veľkom francúzskom svete, mám ísť študovať na fakultu droit et science politique a žiť tu päť mesiacov. Ten pocit bol kúzelný a zároveň strašidelný. A to som ani len netušil, čo všetko ma ešte čaká.

V nedeľu som navštívil baziliku Saint Rémi. Je to ohromne veľký kostol (ale takých je tu viac). Je to asi jeden z najkrajších chrámov, aké som kedy videl. Nedeľná bohoslužba bola krásna. Bola tam úžasná rodinná atmosféra: rodičia s deťmi, starí rodičia... spieval chrámový zbor. Napriek tomu, že som okrem liturgie nerozumel nič, som sa tam cítil veľmi dobre. Pri znaku pokoja si veriaci nepodávajú ruku, ale sa bozkajú na obe líca. To je inak pre Francúzov typické. A nie len v kostole. Bežne sa na ulici stretnú dvaja ľudia a pobozkajú sa na líca. A vôbec to nemusia byť manželia alebo frajeri. Raz som na zastávke videl, ako okolo čakajúcej stredoškoláčky išla skupina 4-5 mládencov. Spoznali ju, každý k nej pristúpil, pobozkal a pokračoval ďalej. Neprehodili s ňou ani slovo. Je to tu také bežné ako podávanie ruky u nás.


Od nuly
Moje prvé zoznámenie sa s úradmi prišlo v deň, keď som si vybavoval svoj internát. Bol som taký naivný, keď som si myslel, že jednoducho prídem a oni mi dajú kľúčik od izby. Treba taký papier, také poistenie, ešte formulár, ešte poplatok. Nebyť môjho európskeho cestovateľského entuziazmu, asi by som to vzdal. Keď som sa konečne doplazil pred rezidenciu, v ktorej som pôvodne vôbec nemal bývať, čakal ma ďalší šok. Čakal ma iba holý, nezariadený byt. A ja biedny študent z Východnej Európy som zo sebou nemal nič. Iba pár kusov oblečenia. Žiadne periny, žiaden riad... začínam od nuly.

V maily som dostal jedno povzbudenie – „...zajtrajšok je tvoj prvý deň v škole. Budeš ako prvák, ktorý ide po prvý krát do školy.“ Bolo to milé prirovnanie, ale realita je taká, že nie som prvák, ale novorodenec. Učím sa rozprávať, zariaďujem si byt, spoznávam čo sa tu smie a čo nie...


Rendez-vous
Už čoskoro mám mať rendez-vous so svojou koordinátorkou štúdia. Aby ste ma správne pochopili, tu si všetci dávajú rendez-vous – je to vlastne dohodnuté stretnutie na vopred stanovenú hodinu a miesto. Uplatňuje sa to všade: v škole, na úradoch. Dokonca, ešte aj keď idete do banky, tak si vybavujete rendez-vous s vaším agentom.
Nie som už taký naivný a preto viem, že kým si vybavím všetky formality ohľadne štúdia, tak to potrvá ďalší týždeň. Zatiaľ spoznávam svoj nový svet.